ETAPA MILANA RASTISLAVA ŠTEFÁNIKA

ETAPA MILANA RASTISLAVA ŠTEFÁNIKA

Štvrtá etapa Slovenského národného pochodu 2026 viedla z Myjavy cez kopaničiarsky kraj až na Bradlo

Od Myjavy k Bradlu – cesta slovenskou pamäťou

V nedeľu 6. septembra 2026 sa uskutočnila štvrtá etapa 8. ročníka Slovenského národného pochodu. Etapa venovaná Milanovi Rastislavovi Štefánikovi spojila Myjavu, kraj slovenského národného pohybu a odboja, s Bradlom – miestom posledného odpočinku jednej z najvýznamnejších osobností našich novodobých dejín. Približne dve desiatky členov a sympatizantov Slovanského spolku SLAVICA sa vydali na cestu, ktorá nebola iba turistickým výkonom. Bola putovaním krajinou, v ktorej sa do kopcov, dolín, pamätníkov i ľudskej pamäti zapísal zápas Slovákov za slobodu, národnú svojbytnosť a dôstojné miesto medzi národmi sveta.

Slovenský národný pochod od svojho vzniku pripomína, že dejiny nemožno vnímať iba ako súbor dátumov a mien. Ožívajú vtedy, keď navštívime miesta, na ktorých sa tvorili, keď si pripomenieme ľudí, ktorí za národné práva niesli osobnú zodpovednosť, a keď ich odkaz spojíme s dnešným životom. Trasa z Myjavy na Bradlo bola v tomto zmysle mimoriadne výrečná: začínala pri pamiatkach revolučného roku 1848, pokračovala krajinou poznačenou protifašistickým odbojom a vyvrcholila pri mohyle muža, ktorý svojím životom prekročil hranice rodného kraja, no nikdy neprestal byť jeho synom.

Myjava – jedno z ohnísk slovenského národného života

Účastníci sa stretli pred Múzeom Slovenských národných rád na Myjave. Už samotné miesto začiatku pripomenulo, akú významnú úlohu zohral podjavorinsko-podbradlanský kraj v zápase za slovenskú národnú emancipáciu. V dome Anny Koléniovej 19. septembra 1848 prvýkrát na území Slovenska zasadala Slovenská národná rada. Práve na Myjave bol slovenský národ verejne vyhlásený za svojbytný politický činiteľ a bola vypovedaná poslušnosť uhorskej vláde, ktorá odmietala uznať jeho národné práva.

Myjava preto nie je iba malebným centrom kopaničiarskeho regiónu. Je jedným zo symbolických miest slovenského politického a národného uvedomenia. Tu sa myšlienky Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu stretli s odhodlaním miestneho obyvateľstva. Národný program sa tu menil na skutok a slovo na zodpovednosť. Aj pochodníci si na začiatku etapy uvedomovali, že kráčajú z miesta, kde sa Slovensko v revolučnom roku 1848 prihlásilo k vlastnému hlasu.

Po úvodnom stretnutí sa skupina zastavila pri pamätníku Milana Rastislava Štefánika, pri pamätníku hrdinom padlým v boji proti fašizmu v rokoch 1944 – 1945 a pri mieste pripomínajúcom udalosti 19. septembra 1848. Tieto zastavenia vytvorili pomyselný oblúk medzi tromi veľkými témami našich novodobých dejín: národným oslobodením, protifašistickým zápasom a zápasom za štátnu samostatnosť. Každá z nich vyrastala z iných okolností, no všetky spájala vôľa nenechať o osude Slovenska rozhodovať bez Slovákov.

Kraj myjavských kopaníc

Z Myjavy pokračovali účastníci po červeno značenej turistickej trase smerom na Hornú Polianku, Polianku, cez Jandovu dolinu a ďalej na Bradlo. Mestské prostredie postupne vystriedala otvorená kopaničiarska krajina, lesné chodníky a pokoj dolín. Myjavské kopanice majú osobitý ráz. Nie sú iba pôsobivou prírodnou scenériou, ale aj kultúrnou krajinou vytvorenou prácou mnohých generácií. Roztrúsené usadlosti, polia, lúky a lesy rozprávajú príbeh ľudí, ktorí si v náročných podmienkach uchovali pracovitosť, pevnosť, vieru i vedomie príslušnosti k slovenskému národu. Práve v takomto prostredí sa rodili osobnosti, ktoré dokázali myslieť v európskych a svetových súvislostiach, no čerpali z pevného domáceho základu. Putovanie krajinou umožnilo vnímať Štefánikov životný príbeh prirodzenejšie: nie ako vzdialenú kapitolu z učebnice, ale ako cestu človeka, ktorý vyšiel spod Bradla a svojimi schopnosťami, vytrvalosťou a odvahou sa zaradil medzi veľké osobnosti svojej doby.

Pochod mal aj svoju jednoduchú ľudskú krásu. Spoločná cesta vytvárala priestor na rozhovory, vzájomné povzbudenie i tiché premýšľanie. Slovenské zástavy a zástava spolku SLAVICA, nesené krajinou, neboli iba vonkajšími znakmi. Vyjadrovali vedomie spolupatričnosti a úctu k zemi, po ktorej účastníci kráčali. Zastavenie pri mohutnom strome, označovanom ako Kráľ stromov, sa stalo príjemným oddychom i symbolickým obrazom: pevné korene, mohutný kmeň a koruna smerujúca k svetlu pripomenuli, že aj národ môže rásť iba vtedy, keď pozná svoje korene.

Milan Rastislav Štefánik – človek vôle, poznania a činu

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Už prostredie jeho detstva spájalo národné povedomie, vzdelanosť, duchovnú disciplínu a službu spoločenstvu. Po štúdiách v Prahe sa vydal na vedeckú dráhu astronóma. Pôsobil vo Francúzsku, zúčastňoval sa vedeckých expedícií a pozorovaní v rozličných častiach sveta. Jeho rozhľad však nikdy nebol samoúčelný. Poznanie, osobné kontakty a schopnosť pohybovať sa v medzinárodnom prostredí neskôr vložil do služby politického cieľa – oslobodenia Slovákov a Čechov spod habsburskej moci a vytvorenia spoločného štátu.

Počas prvej svetovej vojny sa ako francúzsky dôstojník, diplomat a organizátor zaradil spolu s Tomášom G. Masarykom a Edvardom Benešom medzi vedúce osobnosti zahraničného odboja. Mimoriadny význam mala jeho práca pri budovaní československých légií a pri získavaní podpory dohodových mocností. Štefánik vedel spájať vedeckú presnosť, vojenskú rozhodnosť a diplomatickú obratnosť. Tam, kde iní videli neprekonateľné prekážky, hľadal cestu a ľudí schopných uskutočniť spoločný zámer.

Jeho život pripomína, že vlastenectvo nemusí znamenať uzavretosť. Štefánik bol presvedčeným Slovákom a zároveň človekom európskeho i svetového rozhľadu. Svoju vlasť nechápal ako priestor izolovaný od okolitého sveta, ale ako rovnocennú súčasť širšieho spoločenstva národov. Práve preto zostáva jeho príklad aktuálny: národná sebaúcta a medzinárodná spolupráca sa nevylučujú. Naopak, skutočná spolupráca môže vyrastať iba zo slobodných a sebavedomých národov.

Štefánikov odkaz a slovanská vzájomnosť

Pre Slovanský spolok SLAVICA má Štefánikov odkaz aj slovanský rozmer. Jeho pôsobenie bolo späté so zápasom dvoch slovanských národov – Slovákov a Čechov – za politickú slobodu. Československé légie vznikali v rozličných krajinách a ich príbeh sa výrazne zapísal aj do dejín slovanského sveta. Štefánik pritom predstavoval typ vlastenca, ktorý svoju národnú príslušnosť nepovažoval za prekážku spolupráce, ale za jej pevný základ.

Slovanskú vzájomnosť dnes nemožno stavať na predstave, že všetky slovanské národy sú rovnaké alebo že majú mať na všetko totožný názor. Jej zmyslom je vedomie kultúrnej a jazykovej príbuznosti, vzájomné poznávanie a spolupráca pri zachovaní svojbytnosti každého národa. Aj Štefánikov život nás učí, že rešpekt vo svete si nezískava ten, kto sa vzdá vlastnej identity, ale ten, kto vie, odkiaľ prichádza, čo zastupuje a za aké hodnoty je pripravený niesť zodpovednosť.

Jeho heslo „Veriť, milovať, pracovať“ vystihuje vnútornú jednotu presvedčenia, vzťahu k vlasti a každodenného činu. Bez viery vo vlastné schopnosti sa národ ľahko stáva predmetom cudzích rozhodnutí. Bez lásky k domovu sa vlastenectvo mení na prázdne slovo. A bez práce zostávajú aj tie najkrajšie ideály nenaplnené.

Bradlo – cieľ cesty a miesto národnej úcty

Záverečné stúpanie priviedlo účastníkov na Bradlo. Mohyla Milana Rastislava Štefánika, vytvorená podľa návrhu architekta Dušana Samuela Jurkoviča, patrí k najvýznamnejším pamätníkom na Slovensku. Jej strohá monumentalita, svetlý kameň a štyri obelisky vyrastajúce nad krajinou vytvárajú priestor, ktorý pôsobí dôstojne a zároveň prirodzene. Pamätník nie je od okolitej krajiny oddelený – je jej súčasťou, akoby z nej vyrastal. Pred mohylou sa zišli účastníci so slovenskými zástavami a zástavou SLAVICE. Po niekoľkohodinovej ceste mal tento okamih osobitnú silu. Bradlo nebolo iba cieľovým bodom na mape. Predstavovalo zavŕšenie putovania od dejinného odkazu Myjavy cez živú kopaničiarsku krajinu až k miestu posledného odpočinku generála Štefánika a členov talianskej posádky, ktorí zahynuli pri tragickom lete 4. mája 1919.

Pri pamätníkoch si často kladieme otázku, čo nám môže osobnosť minulosti povedať dnes. Štefánikova odpoveď je jasná: veľké ciele si vyžadujú vnútornú disciplínu, vzdelanie, odvahu, osobnú obetu a schopnosť premieňať myšlienky na konkrétne skutky. Národná sloboda nie je samozrejmosť, ktorú možno iba zdediť. Každá generácia jej musí dať vlastný obsah a chrániť ju zodpovednou prácou.

Návrat ku koreňom v Košariskách

Na spiatočnej ceste sa účastníci zastavili v Košariskách, v rodnom dome Milana Rastislava Štefánika. Bývalá evanjelická fara, dnes múzeum venované jeho životu a dielu, uzavrela kruh celej etapy. Po Bradle, ktoré pripomína zavŕšenie jeho životnej cesty, sa pochodníci vrátili na miesto jej začiatku – do prostredia detstva, rodiny a prvých podnetov, z ktorých vyrástla Štefánikova osobnosť.

Rodný dom pripomína dôležitú pravdu: aj svetové osobnosti majú svoje konkrétne korene. Za neskorším generálom, astronómom, diplomatom a ministrom stál chlapec z početnej rodiny spod Bradla, formovaný prostredím, vzdelaním a príkladom rodičov. Štefánikov životný vzostup preto nie je príbehom odtrhnutia sa od domova. Je príbehom rozvinutia darov, ktoré si človek z domova priniesol, a ich navrátenia do služby národu.

Pochod, ktorý spája krajinu, dejiny a ľudí

Štvrtá etapa Slovenského národného pochodu 2026 spojila telesný pohyb s poznávaním a pripomínaním národných dejín. Účastníci prešli krajinou, ktorá bola domovom slovenských národovcov, povstalcov, partizánov i obyčajných pracovitých ľudí. Na trase sa stretli odkazy rokov 1848, 1918, 1919 i 1944 – 1945. Každý z nich iným spôsobom hovorí o slobode, zodpovednosti a ochote slúžiť celku.

Z Myjavy na Bradlo neviedla iba červená turistická značka. Viedla tam aj pomyselná cesta slovenskej pamäti – od prvého politického vystúpenia Slovákov v revolučných rokoch, cez zápasy za národné a štátne práva, až po dnešnú povinnosť tieto dejiny poznať a odovzdávať ďalším generáciám. Ďakujeme všetkým účastníkom, ktorí sa na etape zúčastnili, niesli slovenské zástavy, vytvárali priateľské spoločenstvo a svojou prítomnosťou vzdali úctu Milanovi Rastislavovi Štefánikovi i všetkým, ktorí pracovali a obetovali sa za slobodu Slovenska. Slovenský národný pochod pokračuje. Jeho pravým cieľom však nie je iba prejsť určenú trasu. Je ním znovu objavovať Slovensko – jeho krajinu, pamätné miesta, osobnosti a hodnoty, bez ktorých by sme nevedeli, kým sme a kam chceme smerovať.