KNIHA „NAŠE KORENE“ Viktor Timura

KNIHA „NAŠE KORENE“

Viktor Timura

Publikácia prináša výber najvýznamnejších poznatkov, ku ktorým autor dospel pri svojom takmer 50 ročnom štúdiu a bádaní. Dôraz je položený na problém EURÓPANOV – Slovanov- Slovenov a Germánov...“, kde je rad nových pohľadov v porovnaní s klasickou historiografiou, pokiaľ ide o pôvod a vývoj človeka; pôvod a vývoj Európanov (Europoidov a Euroázijcov); pôvod a vývoj Slovanov (z juhokaukazských Vanov-Venov-Venetov-So-vanov-Slovenov a zauralských Rassenov-Árijcov-Svjatoj Rassy s prelínaním týchto dvoch línii).

Vychádza z analýzy súčasných archeologických poznatkov vrátane poznatkov o migračných vlnách, ktoré významne pôsobili na etnogenézu v Európe. Významná je ďalej analýza poznatkov v antických prameňoch a hľadanie súvislosti s archeologickými poznatkami v súvislosti s poznatkovým materiálom z antropológie, paleoklimatológie, paleogeoplógie, paleopsychológie a ďalších odborov.

Druhá kapitola je venovaná kultúrologickým otázkam so zameraním na vznik a vývoj jazyka od konca poslednej ľadovej doby a s jazykom súvisiaceho písma v dobe prosperujúcich etaroeurópskych civilizácií medzi 8.-3. tisícročím pred naším letopočtom, spolu s poznatkami genealógie haploskupín DNA. Do tohto rámca patrí aj pôvod a vývoj názvov Slovania-Sloveni z archaických koreňov SAW-WAN – mesto s týmto názvom archeológovia odkryli južne od Kaukazu na hornom Tigrise s datovaním 5500 rokov pred naším letopočtom.

Čitateľ tu nájde na základe analýzy antických prameňov aj iný pohľad na pôvod a vývoj Germánov spolu s názvom „Germánia – Germáni“.

Objavil sa celý rad poznatkov aj o tom, že pred objavením sa dnešného človeka, na našej planéte žili civilizácie, ktoré po sebe zanechali množstvo stôp a je pravdepodobné, že ovplyvnili vývoj dnešného človeka. S tým súvisia aj polemiky a spory o  „Slovanské vedy“, ktoré predstavujú najstaršie pramene duchovnej kultúry Slovanov, ktoré dlho zostávali mimo pozornosť, sú málo známe aj keď sú základom ľudského (poľudšteného) sveta – a nielen Slovanov. Publikácia prináša základnú informáciu o týchto prameňoch duchovného života a kultúry Slovanov. O tom je tretia kapitola.

Nemôžno poprieť očividnú pravdu, že korene Slovanov (ostatne ako všetkých Európanov) siahajú nepopierateľne do dávnej minulosti na východ, na Kaukaz a za Ural k slovanským prapredkom, kde je aj základ staroslovanského jazyka, kultúry, názvu a predovšetkým kultúry Slovanov a prameňov duchovného života, ktorý orientoval Slovanov na celkom iný – ľudský svet s inými zásadami chápania sveta a života (mierovými a tvorivými) – iné, aké si vytvoril Západ so svojou kultúrou a zásadami založenými na expanzii, výbojoch, na zmocňovaní sa bohatstva porobených národov a parazitovaním na ich tvorivých a produktivných aktivitách.

Publikácia prináša ucelený pohľad na pôvod, minulosť, dejiny a vývoj Slovanov a je určitým „resumé“ doterajšieho bádateľského úsilia autora. Nechýba ani pohľad na možný kozmicky rozmer našej minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Publikácia je nezmanipulovaným pohľadom na našu minulosť a dejiny, bez ideologických a politických ohľadov a záujmov.

Autor tým, že vychádza zo syntézy interdisciplinárnych poznatkov, venuje pozornosť aj paleogeologickým udalostiam na našej planéte spolu s paleoklimatickými zmenami, ktoré malá vplyv na migrácie a migračné vlny – osobitne na eurázijskom kontinente. K takým patria najmä udalosti, ktoré viedli k ponoreniu územia okolo severného póla pod morskú hladinu, čo donútilo vyspelú civilizáciu (Árijci, Rasseni a Svjato rassy), ktorá tam sídlila okolo 500-tisíc rokov k presunu na juh na Sibíra, kde sa stretla s práve objavením sa dnešného človeka a mala na jeho vývoj významný vplyv.

Ďalšia kataklizmatická udalosť na našej planéte sa udiala pred 13-tisíc rokmi (podľa odborníkov 12 800 rokov), ktorej príčiny do súčasnosti nie sú jednoznačne určené (podľa niektorých to bol posun zemskej osi, podľa iných vojna Atlantov za ovládnutie sveta, ale sú aj iné teórie). Po tejto kataklizme zostali na planéte stopy po stavbách z obrovských kamenných blokov. Po nej sa objavujú ďalšie vyspelé civilizácie (Anunakovia, popri Uroch), ktorí mali byť vychovávateľmi a učiteľmi ľudí na Kaukaze a za Uralom. Okrem toho existuje množstvo pamiatok – stôp, či centier po vyspelých civilizáciách. Pripomeňme aspoň sústavu pyramíd pod hladinou v Ochotskom mori, sústavu pyramíd na Kryme, Pyramídy v Bosne pri Sarajeve, pyramídy na polostrove Kola, ktoré sú považované za najstaršie (dvojnásobne staršie ako sú egyptské pyramídy), ale aj pyramídy na Urale, pamiatky na ostrovoch v Bielom mori, podzemné priestory pri Chabarovsku pri rieke Amur, podzemné priestory v pohorí Bucegi v južných Transylvánskych Karpatoch v Rumunsku datované do 50–5-tisíc rokov pred n. l. nehovoriac o 18-tich zistených civilizáciách na americkom kontinente, ktoré presahujú až do 2. tisícročia n. l. a mnoho ďalších. Súčasne sa objavujú prvé významné pamiatky, akým je Göbekli Tepe, Lepenský Vir (oba asi 11-tisíc rokov pred naším letopočtom).

V tom čase sa objavuje tzv. „klimatická anomália“, ktorej dôvody veda nevie vysvetliť. Znamenala oteplenie okolo severného polárneho kruhu, kde boli lepšie životné podmienky ako južnejšie. Súčasne v tej dobe (medzi 8000 až 40 000 rokov pred n. l.) sa na európskom kontinente formovali „straoeurópske civilizácie“ (východoeurópska – vznikali mestá aj s 20- tisíc obyvateľmi, podunajská a stredoeurópska – kruhových stavieb, rondelov), popri civilizácii arménskej (aj “Vanskej ríše“ na južnom Kaukaze s mestom Sawwan datovaným do 5500 rokov pred n. l. – z týchto dvoch archaických koreňov sa formovali názvy Ván-Vani- Sovani-Sloveni, aj Veneti atď.).

Do tohto vývoja významne zasiahli ďalšie dve kataklizmatické zdalosti: 1. okolo roku 6700. V dôsledku tania ľadovcov na Škandinávskom polostrove došlo k zlomu na morskom dne v Severnom ľadovom mori, po ktorom obrovské tsunami potopili územie tzv. Doggerlandu, ktoré spájalo dnešné Britské ostrovy s európskou pevninou; 2. okolo roku 6400 pred naším letopočtom zvýšená hladina v Stredozemnom a Marmanskom mori (asi o 120-180 metrov) prerazila Bosporskú úžinu a voda zo Stredozemného a Marmarského mora sa valila ohromným vodopádom do sladkovodného jazera a menila ho na Čierne more. Zaplavila územie o veľkosti asi ako dnešné Švajčiarsko a ľudia, ktorí tam sídlili si museli hľadať nové priestory pre život.

V tomto období asi došlo k príchodu Slovenov na naše územie. Svedčí o tom napríklad nález kresby kozorožca na váze na bukovohorskej (predlineárnej) keramike, aký sa našiel aj na keramike na Kryme, východne od Kaspického jazera aj v hroboch mesta Ur. K presunu Vanov (Venetov) a Slovenov severne od Kaukazu na Ruskú rovinu a Ukrajinu došlo zrejme v súvislosti s oteplením okolo severného polárneho kruhu.

Ešte väčšiu vlnu migrácie vyvolalo ochladenie okolo severného polárneho kruhu pred 4000 tisíc rokmi, ktoré donútilo tam žijúce spoločenstva k presunu na juh (u niektorých presun trval okolo dvoch tisíc rokov, u nordických kmeňoch ešte viac). Súčasne v dôsledku zmeny klimatických podmienok východne od Kaspického jazera, dovtedy úrodný kraj sa menil na púšť (prestalo tam pršať). Tak začal všeobecný pohyb obyvateľstva. Jedných zo západu na východ (nositelia keramiky lievikovitých pohárov smerom na východ a strhli so sebou aj časť kmeňov z Ukrajiny a Ruska s keramikou zdobenou odtlačkami šnúry), iných zo severu na juh (Nesiti-Chetiti, Mitanci, Trákovia, Heleni a Dóri zo severu na juh) a ďalšie vlny smerovali z východu na západ (spoza Kaspického jazera od 3800 rokov pred n. l., potom obyvateľstvo so šnúrovou keramikou z Ukrajiny a Ruskej roviny na západ (v polovici 3. tisícročia) a na uvolnené priestory sa presunuli Rasseni od Uralu – tak sa prelínaním so zvyškami Vanov, Slovenov a Venetov formovali Rusi. Vtedy (v 3. tisícročí pred n. l.) odišli aj Sloveni od Čierneho mora na sever k Iľmenskému jazeru a Novgorodu. Napokon sa presúvali Árijci zo strednej Ázie, resp. Sibíri na juhozápad do dnešného Iránu a Iraku, kde formovali Perzskú ríšu). O niečo neskôr sa presúvali na juh aj nordické kmene, ktoré do príchodu na dnešné nemecké územie nepoznali názov Germani. Tento názov prvýkrát požil rímsky filozof Poseidonius roku 90 pred n. l. a označil ním územie a obyvateľstvo východne od rieky Rýn, kde vtedy germánske kmene ešte neboli. Vtedy tam sídlili kmene Svébov-Svévov-Svávou hovoriaci príbuzným slovanským jazykom.

Tak sa začala formovať dnešná Európa. Viacej v publikácii.