SLOVANSKÁ EPOPEJ
SLOVANSKÁ EPOPEJ
Slovanská epopej je cyklus dvadsiatich monumentálnych obrazov, na ktorých český maliar Alfons Mucha zachytil dejiny slovanských národov. Cyklus vznikal v rokoch 1912 – 1926 v ateliéri na zámku Zbiroh na základe objednávky amerického mecéna Charlesa R. Crana. Mucha jednotlivé obrazy postupne odovzdával mestu Praha pod podmienkou, že pre ne mesto postaví samostatnú expozíciu.
„Již roku 1900 předsevzal jsem si zasvětiti druhou polovici svého života práci, jež by pomáhala budovati a utužovati u nás cit národního uvědomění. Jsem přesvědčen, že vývoj každého národa může se zdarem pokračovati jen tehdy, vyrůstá-li organicky a nepřetržitě z vlastních kořenů národa a že k zachování této kontinuity je nezbytná znalost jeho historické minulosti. V literatuře máme překrásná díla, jež národu – lidu staví před duševní zrak běh našich dějin – tu slavných – tu smutných. I v hudbě symfonie a cykly, vážící se k naší historii, probouzejí lásku k vlasti cestou umění. Chtěl jsem promluviti svým způsobem k duši národa, k tělesnému zázraku, jež nejrychleji dojmy přenáší k vědomí. Obraz působí, řekl bych, agresivně: bez ohledu vniká otevřeným okem do duše. Jest věcí pozorovatele, aby s ním naložil po své vůli. Může jej přejít, nepřipouštěje si ho do vědomí, anebo sveden vnějškem díla zastaví se před ním, a snad i pátrá po jeho obsahu a významu, a nakonec i najde v něm ono jadérko, buď krásy, nebo pravdy, kvůli němuž povstalo. Práci tuto, nyní dokončenou, považoval jsem za svou povinnost. Uskutečnění tak velkého díla bez hmotných prostředků bylo nemožné. Přítel můj, pan Charles R. Crane, jenž ač Američan, má velkou lásku ke Slovanstvu, pochopil moje snahy a pomohl můj sen realizovati. V roce 1910 v Chicagu sjednali jsme spolu, že on pomůže nésti náklad spojený s mým dílem, jež dáno bude městu Praze darem. Střehl jsem ve všech obrazech všeho, co by mohlo připomínati strohé spory a krev ve sporech prolitou. Účelem mého díla nikdy nebylo bořit, ale vždy stavět, klást mosty, neboť nás musí všechny živit naděje, že celé lidstvo se sblíží, a to tím snáze, dobře-li se pozná navzájem. Šťasten budu, bude-li mně dopřáno přispěti skrovnými silami k tomuto poznání – aspoň a zatím u nás, v naší rodině slovanské.“
Praha 1929, Alfons Mucha
HISTÓRIA VZNIKU Mucha sníval o vytvorení epopeje už od Svetovej výstavy v Paríži v roku 1900, ale kvôli nedostatku financií musel projekt odložiť. Po svadbe s Máriou Chytilovou v Chicagu sa stretol s priemyselníkom Charlesom R. Cranom, ktorý bol ochotný financovať náklady na vznik diela. Mucha sa v roku 1910 vrátil do vlasti, kde si prenajal časť zámku Zbiroh, kde tvoril nasledujúcich 18 rokov. Dielo dokončil v roku 1928, keď ho spolu s Cranom venoval Prahe a československým národom. Počas druhej svetovej vojny boli obrazy ukryté na zámku Slatiňany, aby sa zabránilo ich zničeniu. V 50. rokoch dvatsiateho storočia boli prevezené do Moravského Krumlova, kde prešli rukami raštaurátorov a od roku 1963 boli vystavené na tamojšom zámku. V roku 2010 boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku. VYSTAVOVANIE SLOVANSKEJ EPOPEJE Prvých jedenásť obrazov bolo vystavených v roku 1920 v Chicagu a New Yorku, celý cyklus bol predstavený v roku 1928 v novom Veletržnom paláci v Prahe. Počas druhej polovice 20. storočia boli obrazy dlhodobo vystavené v Moravskom Krumlove. V roku 2017 bol cyklus prvýkrát vystavený v zahraničí v Tokiu, kde ho za tri mesiace videlo viac ako 650 000 návštevníkov. V roku 2021 sa epopej vrátila na zámok v Moravskom Krumlove, kde boli priestory prispôsobené pre bezpečnosť, osvietenie a stabilizáciu teploty. Plátna by sa mali v budúcnosti presunúť do paláca Savarin v Prahe na obdobie 25 rokov, zatiaľ čo Praha plánuje vybudovanie nového pavilónu na ich trvalé vystavenie. SPOR O SLOVANSKÚ EPOPEJ Podmienkou darovania epopeje mestu Praha bolo, že pre obrazy postaví osobitnú budovu. Keďže sa tak nestalo, v roku 2010 sa objavili súdne spory o vlastníctvo. V roku 2017 sa Muchov vnuk John Mucha pokúšal získať epopej späť s tým, že podmienka nebola splnená a protestoval proti ich cestovaniu do zahraničia, čo mohlo obrazy poškodiť. Súd v roku 2017 rozhodol, že epopej patrí Prahe, ale v roku 2018 bolo rozhodnutie zrušené pre nedostatočné zdôvodnenie. V roku 2020 Praha podpísala dohodu o umiestnení epopeje v developerskom projekte Savarin, čo vnučka Alfonza Muchu označila za nedôstojné riešenie. Spor o definitívne umiestnenie epopeje tak naďalej pretrváva. ZOZNAM OBRAZOV
1. Slovania v pravlasti: Medzi turanským bičom a gótskym mečom (1912)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Prvý obraz celej série zobrazuje slovanského Adama a Evu, ktorí sa skrývajú pred nájazdníkmi. Výjav je datovaný do obdobia medzi 3. a 6. storočím nášho letopočtu. Ich biele rúcha symbolizujú čistotu a nevinnosť, čo kontrastuje s plameňmi dediny, ktorú podpálili vojaci v pozadí. Najzaujímavejšou časťou obrazu je však levitujúca trojica na pravej strane: v strede stojaci pohanský kňaz, ktorý sa modlí za zľutovanie pre svoje ovečky. Pod jeho ľavou rukou je sklonená dievčina so zeleným vencom ako symbolom pokoja, zatiaľ čo pod pravou rukou je mladý bojovník, ktorý má predstavovať spravodlivú vojnu. Posolstvo obrazu hovorí, že v budúcnosti musia Slovania bojovať za svoju slobodu.
2. Slávnosť Svantovítova na Rujane: Keď bohovia bojujú – spása v umení (1912)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Tento obraz zachytáva oslavy úrody na počesť pohanského boha Svantovíta. Oslava sa koná na baltskom ostrove Rujana v jeho hlavnom meste Arkona. Chrám, ktorý bol plný pokladov, bol posvätným miestom, kam prichádzali pútnici v 8. až 10. storočí nášho letopočtu. Arkona bola neskôr dobytá dánskymi bojovníkmi. V Muchovej dobe mala Arkona až mýtický význam, symbolizovala totiž dôkaz pôvodnej slovanskej slávy. Chrám je zobrazený na ľavej strane pozadia. Najjasnejšou postavou medzi pútnikmi v popredí je matka s dieťaťom, za ktorými zapadá slnko. Vľavo hore je zobrazený vikingský boh Thór so psami ako predzvesť vyplienenia Arkony. Uprostred hore umiera slovanský bojovník pred postavou Svantovíta, obtočeného lipovými listami. Vertikálny modrobiely prúd predstavuje bojovníkov meč, ktorý si berie boh, aby chránil budúcnosť Slovanov. Dôležitosť umeleckých snáh ako reakcie na vojnu je zdôraznená tromi muzikantmi v strede kompozície a tiež osobou rezbára, ktorý je utešovaný a inšpirovaný svojou múzou.
3. Zavedenie slovanskej liturgie na Veľkej Morave: Chváľte Boha rodným jazykom (1912)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
V 9. storočí moravský knieža Rastislav požiadal byzantských mníchov Konštantína (Cyrila) a Metoda, aby preložili časti Biblie a ostatné liturgie. Tento krok pohoršil nemeckých biskupov a Rím. Konštantín (Cyril) a Metod sú vážení moravskí svätí a tento obraz oslavuje ich skutky. Na obraze je znázornené čítanie pápežskej buly Rastislavovmu nástupcovi Svätoplukovi. Všetko je situované pred bránami Velehradu, slovanskej pevnosti a hlavného mesta Veľkej Moravy. Metod, teraz arcibiskup, stojí ako vysoký starec osvetlený slnkom v strede plátna, podporovaný miništrantmi. Naľavo od neho sú znázornené temné postavy stráží veštiace blížiacu sa pomstu. Hore vľavo je skupina zarmútených žien, ktoré utešuje sám Konštantín (Cyril). Nad nimi v strede je Rastislav spolu s patriarchom pravoslávnej cirkvi. Skupina štyroch postáv vpravo hore znázorňuje ruských a bulharských panovníkov, ktorí podporovali slovanskú liturgiu. Postava v popredí vľavo dole má symbolizovať vážneho mladíka, ktorý burcuje Slovanov. Kruh v jeho pravej ruke predstavuje slovanskú jednotu.
4. Cár Simeon Bulharský: Úsvit slovanského písomníctva (1923)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne
Obdobie rozkvetu slovanskej liturgie na našom území nemalo dlhého trvania. Po smrti Metoda boli jeho nasledovníci nútení ujsť na dvor bulharského cára Simeona. Tento panovník, aj keď pôvodom mních, dosiahol svoj post pôsobením v armáde. Najviac sa však preslávil ako učenec, ktorý sprostredkoval preklady mnohých dôležitých byzantských textov do slovanského jazyka. Cár je zobrazený vo veľkolepej bazilike s maľbami vyhnaných svätcov na stenách. Cár je zároveň stredobodom celého obrazu, vyžaruje z neho posvätná autorita a vznešenosť. Je obklopený filozofmi, spisovateľmi a učencami, s ktorými akoby dotváral ich diela. Podstata obrazu spočíva v samotných knihách a zvitkoch, ktoré symbolizujú spojenie minulosti s budúcnosťou slovanstva.
5. Přemysl Otakar II., kráľ železný a zlatý: Zväz slovanských dynastov (1924)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne
Přemysl Otakar II., ktorý vládol v rokoch 1253 až 1278, je jedným z najväčších panovníkov českej histórie. Je obdivovaný ako pre svoje vojenské úspechy, tak aj pre svoju prezieravú štedrosť a politické nadanie. Maľba znázorňuje svadbu jeho neteri Kunhuty Braniborskej s uhorským princom Bélom, na ktorú Přemysl Otakar II. pozval všetkých okolitých slovanských panovníkov. Zamýšľal vytvoriť veľkú slovanskú koalíciu, ktorá by zabezpečila mier pre všetkých Slovanov. Postavy sú zobrazené v kráľovskom stane pred svadobnou kaplnkou. Ide o Přemyslovu osobnú kaplnku, keďže na stene vidíme jeho erb – orla s rozprestretými krídlami. Přemysl je uprostred obrazu, víta dvoch nových hostí. Ostatní panovníci stoja okolo kráľa.
6. Štefan Dušan Srbský a jeho korunovácia: Slovanské zákonodárstvo (1926)
Rozmery: 4,05 × 4,80 m, olej na plátne
Štefan Dušan bol významný vojvodca, ktorý využil pád byzantského impéria a rozšíril slovanské územia smerom na juh. V roku 1346 bol korunovaný za cára v Srbsku a Grécku. V tejto pozícii presadil nový zákonník, ktorý sa rozšíril po celej vtedajšej Rímskej ríši. Na obraze je zobrazená procesia ľudu po kráľovskej korunovácii. Vedú ich mladé slovanské dievčatá v pôvodných krojoch. Tieto ako by zakrývali starších mužov s cárovým mečom a korunou za nimi. Toto má symbolizovať nádej budúcnosti ukrytú v mládeži. Samotný cár je zobrazený v centre maľby obklopený svojou suitou, ktorá sa drží jeho červeného plášťa.
7. Jan Milíč z Kroměříže: Kláštor z nevestinca (1916)
Rozmery: 4,05 × 6,20 m, olej na plátne
Jan Milíč z Kroměříže bol významnou osobnosťou 14. storočia. Pochádzal z Moravy, no slávu si získal v Prahe, kde kritizoval excesy vtedajšej cirkvi a slúžil chudobným. Vďaka svojim skutkom získal mnoho prívržencov a nasledovníkov. V roku 1372 postavil kláštor zasvätený Márii Magdaléne na mieste bývalého nevestinca. Osoby v hornej časti obrazu na lešení pracujú na stavbe kláštora, ktorého hlavným poslaním bude starostlivosť o chudobných. Pod nimi je sám Milíč, skromná postava napravo, ako káže skupine žien, ktoré vymieňajú svoje svetské šaty za biele rúcha rehoľných sestier. Morálna čistota celého výjavu je umocnená bielym snehom, ktorý pokrýva stavenisko a okolitý priestor. Mucha zvolil tento výjav ako symbol sily viery a súcitu.
8. Kázanie Majstra Jana Husa v Betlémskej kaplnke: Čaro slova – pravda víťazí (1916)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Majster Jan Hus je najznámejšou postavou reformistického hnutia, ktoré sa na území vtedajších Čiech a Moravy formovalo v 15. storočí. Jeho myšlienky, za ktoré bol v roku 1415 v Kostnici upálený, prevzali jeho nasledovníci a na jeho počesť sa celé hnutie nazýva husitizmus. Jeho smrť viedla k vypuknutiu husitských vojen. Mucha namaľoval Majstra Jana kázať v Betlémskej kaplnke v Prahe v roku 1412. Kázanie počúvajú jeho študenti, ktorí si robia poznámky. Na obraze sa ďalej nachádza naľavo od Husa aj obchodník Kříž, zakladateľ kaplnky. Napravo od neho je pod freskou sv. Juraja bojujúceho s drakom zobrazený Jan Žižka, budúci vojvodca husitov. Ďalej je tu kráľovná Žofia pod baldachýnom vpravo. Kňaz stojaci pri krstiteľnici si robí poznámky pre nadchádzajúci cirkevný proces s Husom. Mucha vychádzal zo zachovaných plánov z 18. storočia, preto zobrazuje vnútro Betlémskej kaplnky tak, ako vyzerala až po prestavbe v roku 1548, keď bol pôvodný plochý strop nahradený neskoro gotickou sieťovou klenbou.
9. Schôdzka Na Křížkách: Kúzlo slova. Pod obojím (1916)
Rozmery: 4,05 × 6,20 m, olej na plátne.
Obraz zobrazuje situáciu po smrti Majstra Jana Husa, kedy prevzal vedenie reformistov utrakvistický kazateľ Václav Koranda starší. Tento kňaz podporoval tzv. prijímanie pod obojím spôsobom. Na Muchovom plátne je zobrazené, ako káže zhromaždeným nasledovníkom na Křížkách 30. septembra 1419. Pripomína, že na obranu viery je potrebná aj zbraň. Tento obraz predstavuje začiatok husitských vojen. Prápory na obraze symbolizujú život a smrť – bielosť a červeň.
10. Po bitke pri Grunwalde: Severoslovanská vzájomnosť (1924)
Rozmery: 6,10 × 4,05 m, olej na plátne.
Začiatok 15. storočia sprevádzali vojenské výboje Rádu nemeckých rytierov do severoslovanských krajín. Ako obranu proti týmto hrozbám uzavreli poľský kráľ Vladislav II. Jagellonský a veľkoknieža litevské Vitold obrannú spojeneckú zmluvu. Tá sa prvýkrát uplatnila v bitke pri Grunwalde v roku 1410, keď spoločné slovanské vojská vybojovali triumfálne víťazstvo. Mucha sa rozhodol namiesto samotnej bitky zobraziť skôr výjav po bitke. Kráľ Vladislav uprostred, miesto radosti, vyjadruje smútok nad stratami z bitky na oboch stranách.
11. Po bitke na Vítkove: Tě Boha chválíme (1923)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne.
V roku 1420, v počiatočných fázach husitských vojen, okupoval cisár Zikmund Prahu. Roľnícka armáda pod vedením Jana Žižku sa vybrala od Tábora na pomoc Pražanom. Husiti však boli početne slabší. Preto sa opevnili na vrchu Vítkove, kde odolávali nemeckej presile. V rozhodujúci okamih bitky im na pomoc prišli pražskí mešťania. Na obraze je znázornený kňaz nesúci monstranciu priamo v bojovom poli, obklopený veriacimi. Napravo stojí sám Žižka a nad ním je silueta Hradčan. Na postavu vojvodcu prenikajú slnečné lúče cez ťažké čierne mraky. To znázorňuje Božiu milosť, ktorá zabezpečila dôležité víťazstvo. Žena s dieťaťom vľavo dole rozširuje záber výjavu tým, že otočená chrbtom premýšľa nad osudom svojho dieťaťa, ktorý bude určovať nastávajúca vojna.
12. Petr Chelčický: Neoplácať zlom zlo (1918)
Rozmery: 6,20 × 4,05 m, olej na plátne.
Táto kompozícia, aj keď veľmi podobná výjavu po bitke na Vítkove, zobrazuje úplne iný motív husitských vojen. Vodňany boli vtedy malým mestom, ktoré sa ocitlo priamo medzi vojnovými stranami. Obyvatelia sa rozhodli ujsť k Petrovi Chelčickému, kazateľovi viery z ľudu a veľkému filozofovi. Keď k nemu dorazili vyčerpaní k smrti, boli naplnení hnevom a smútkom z ich práve vypálených obydlí (na obraze v pozadí). Chelčický k nim pristupuje s Bibliou, ponúka im útechu a podporu a zrazuje ich od pomsty. Toto plátno najviac podtrhuje Muchovu pacifistickú povahu, ktorú podnecovala prvá svetová vojna vrcholiaca práve v čase, keď pracoval na tomto obraze.
13. Jiří z Poděbrad, kráľ obojího ľudu (1923)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne.
V roku 1430 bol Rím nútený uznať husitské nároky a ukončiť krížové výpravy do českých krajín. Keď si stavy v roku 1458 zvolili za svojho panovníka Jiřího z Poděbrad, naskytla sa opäť príležitosť podvoliť si odklonených veriacich. Nový kráľ sa v roku 1462 vydal do Ríma pre potvrdenie kráľovskej moci, no toho sa mu však nedostalo, a nový panovník sa musel vrátiť. Za ním potom putoval pápežský vyslanec kardinál Fantimus de Valle. V Prahe pred kráľom predniesol požiadavok Vatikánu na opätovné podrobenie pod pápežskú stolicu. Kráľ rezolútne odmieta so slovami: „Na tejto zemi nie je nikto, kto by bol hoden súdiť moje svedomie.“ Chlapec vpravo dole významne zaviera knihu s názvom Roma finita. To značí začiatok straty náboženského vplyvu Ríma nad Čechmi, zrodenie novej slobody, ktorú podtrhujú paprsky slnka prechádzajúce cez gotické okno.
14. Obrana Sigetu proti Turkom Mikulášom Zrinským (1914)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
V roku 1566 začali Turci inváziu do slovanských krajín pozdĺž brehov Dunaja cez uhorské pláne. Ich výboje narazili na tuhý odpor hradieb mesta Szigetvár, ktoré bránili jeho obyvatelia pod vedením chorvátskeho šľachtica Mikuláša Šubića Zrinského. Nerovný boj sa blížil k nevyhnutnému koncu a obrancovia, vedomí si bezvýchodiskovej situácie, sa pripravujú na posledný samovražedný útok. Uprostred obrazu Mikuláš prednáša povzbudzujúci prejav svojim bojovníkom. Zatiaľ čo jeho manželka a ženy zo Szigetváru utekajú doprava k prachárni, radšej ju zapália, než aby ju vydali do rúk obliehateľov. Mucha zachytáva moment výbuchu a zároveň prípravy na bitku. Celý obraz je preto rozdelený stĺpom tmavého dymu, ktorý predznamenáva nastávajúcu skazu a symbolizuje ľudské obete. Oba kľúčové momenty hrdinstva slovanského ľudu sa nemohli odohrať súčasne, no boli hodné zobrazenia.
15. Bratská škola v Ivančiciach: Kolíska Biblie kralickej (1914)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Náboženské hnutie inšpirované Petrom Chelčickým, známe ako Jednota bratská, sa v 16. storočí presídlilo z Čiech na Moravu, konkrétne do Muchovho rodiska – Ivančíc. V tomto meste začali tlačiť prvú úplne česky písanú Bibliu, ktorej tlač bola dokončená v neďalekých Kraliciach. Odtiaľ pochádza jej názov – Biblia kralická, ktorá sa stala veľkým symbolom českej národnej identity. Na obraze moravský šľachtic pán zo Žerotína prichádza na inšpekciu prvých výtlačkov Biblie. Bratskí študenti sa okolo neho zhromažďujú, no jeden z nich zostáva čítať Bibliu slepému starcovi v ľavom dolnom rohu. Vzorom pre tohto chlapca bol samotný Mucha v mladíckych rokoch. Budúcnosť jednoty je predpovedaná vtákmi krúžiacimi okolo veže kostola a pripravujúcimi sa na odlet do priaznivejších krajín – rovnako ako hnutie bratov bude nútené po bitke na Bielej hore odísť do exilu. Kopula ivančického kostola je pozmenená oproti skutočnosti a pripomína skôr kopulu mešity.
16. Jan Ámos Komenský, učiteľ národov: Plamienok nádeje (1918)
Rozmery: 6,20 × 4,05 m, olej na plátne
Po porážke českých stavov na Bielej hore bolo české obyvateľstvo nútené vrátiť sa ku katolicizmu. Tí, ktorí vzdorovali, odchádzali do zahraničia. Medzi najznámejších vyhnancov patril Jan Amos Komenský – náboženský vodca jednoty bratskej a vášnivý zástanca vzdelania. Náboženský obsah jeho diel inšpiroval mnohých jeho súputnikov k nádeji na návrat k slobode. Mucha namaľoval jeho posledné chvíle na tomto svete – učiteľ sedí zhúžvaný v kresle na brehu mora v holandskom Naardene. V popredí jeho nasledovníci trúchlia nad jeho smrťou. Osamelosť a izolácia Komenského sú podčiarknuté sivastým morom a oblohou. Plamienok nádeje prichádza zo svietnika vľavo, symbolizujúc lepšie časy pre všetky slovanské národy.
17. Hora Athos: Vatikán pravoslávnych (1926)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne
Tento obraz sa odchyľuje od osláv slovanských činov a namiesto toho vzdáva hold pravoslávnej cirkvi, ktorá spojila Slovanov s byzantskou kultúrou a vzdelanosťou. Hora Athos, zobrazená na plátne, je najsvätejším miestom pravoslávnej cirkvi. V spodnej časti obrazu sú zobrazení pútnici, ktorí vzdávajú hold svätým relikviám stráženým kňazmi. Patróni štyroch najznámejších staroslovanských kláštorov symbolizujú dobročinnosť a vieru. Nad nimi stoja predstavení jednotlivých kláštorov. Na vrchole sa nachádza mozaika Panny Márie, symbol čistoty a ženstva.
18. Prísaha „Omladiny“ pod slovanskou lipou: Slovanské obrodenie (1926–1928)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne
V roku 1894 vzniklo v českých krajinách vlastenecké hnutie mládeže nazývané „Omladina“. Jeho zameranie bolo liberálne a proticirkevné, avšak jeho tvorcovia boli vtedajším režimom prenasledovaní. Mucha zobrazil členov Omladiny skladajúcich prísahu pod korunou lipy, predlohou bola Muchova obľúbená lipa v Lukavici pri Žamberku. Vo vnútri stromu sa nachádza Slavia – matka Slovanov. Dve postavy napravo sú namaľované iba temperou a nikdy neboli dokončené olejovými farbami, preto obraz za Muchovho života nebol vystavený. Tento fakt niektorí odborníci považujú za dôkaz, že epopej nikdy nebola úplne dokončená. Významnými osobami na obraze sú aj dve deti v dolnej časti – Mucha použil ako modely svoje vlastné deti: napravo syn Jiří, naľavo dcéra Jaroslava hrajúca na harfu.
19. Zrušenie nevoľníctva v Rusku: Slobodná práca – základ národov (1914)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Nevoľníctvo bolo v Rusku zrušené až v roku 1861, oveľa neskôr než v zvyšku Európy. Obraz zachytáva vyhlásenie tohto ediktu na Červenom námestí. Ruský ľud však nevie, ako s novonadobudnutou slobodou naložiť. Ich neistotu a strach z budúcnosti Mucha vyjadril výrazmi väčšiny postáv. Priepasť medzi vládnucimi a ovládanými znázorňuje majestátny Chrám Vasilija Blaženého.
20. Apoteóza dejín Slovanstva: Štyri epochy Slovanstva v štyroch farbách (1926–1928)
Rozmery: 4,05 × 4,80 m, olej na plátne
Záverečný obraz celej série je navrhnutý ako zavŕšenie celej ságy, zobrazujúcej víziu slovanského triumfu ako príklad pre celé ľudstvo. Mucha používa štyri rôzne farebné odtiene na prezentáciu rôznych aspektov slovanskej histórie: modrá vpravo dole predstavuje mytické ranné obdobie, červená vľavo hore odkazuje na husitské vojny, čierne postavy v strede vľavo symbolizujú nepriateľov Slovanov a obdobie útlaku – nájazdy Frankov, Avarov, Turkov a 300 rokov trvajúci útlak po bitke na Bielej hore, a napokon postavy zahalené do žltej farby predstavujú tých, ktorí prinášajú vznešenú slobodu, mier a zjednotenie medzi národmi. Omladina nesúca vetvičky lipy vzdáva hold slovanským hrdinom, medzi ktorými je aj skupina československých vojakov z prvej svetovej vojny: srbský, britský, ruský, francúzsky a taliansky legionár. Hlavnou postavou celého obrazu je muž s roztvorenou náručou, ktorý zosobňuje útrapy, ktoré museli Slovania znášať počas stáročí, no zároveň vyjadruje nádej pre novú republiku. Medzi ďalšie symboly patria: kruhy vencov = jednota, holubica = mier, dúha = šťastie a Kristus = požehnanie.
