SPOMIENKA NA L. ŠTÚRA V MODRE

SPOMIENKA NA L. ŠTÚRA V MODRE

V nedeľu 12. januára 2025 sa v Modre stretli asi tri desiatky vlastencov, aby si spoločne  pripomenuli 169. výročie úmrtia slovenského a slovanského velikána LUDEVÍTA VELISLAVA ŠTÚRA. Spomienkové podujatie začali na evanjelickom cintoríne v Modre, pri Štúrovom hrobe. Po krátkom príhovore prítomní zapálili sviečky a položili kvety na hrob L. V. Štúra pri soche Slovenská jar. Potom sa presunuli k pôvodnému náhrobníku pri plote cintorína, kde pietny akt zopakovali. Z cintorína viedla cesta vlastencov do vinohradov za mestom Modra, kde prišlo 22. decembra 1855 k nešťastnej tragickej udalosti. Prekvapením pre nás bolo, že oproti minulým rokom bolo miesto upravené a upratané. Po pietnom akte odzneli informácie o okolnostiach tejto tragickej udalosti. Na záver tohtoročného spomienkového podujatia sa prítomní účastníci presunuli k súsošiu Štúrovci na Štúrovej ulici v Modre. Tam po pietnom akte a krátkych príhovoroch na záver spoločne zaspievali Slovenskú hymnu so všetkými štyrmi slohami (strofami).

Hrob Ľudovíta Štúra

Náhrobný pomník z roku 1872 bol prvým pomníkom postaveným Ľ. Štúrovi na Slovensku. Bol postavený zo zbierky organizovanej Maticou Slovenskou hneď po jej založení. Náhrobný pomník je dielom bratislavského sochára Feiglera. Osadený bol 26. – 28. novembra 1872.Tento teraz stojí naľavo od miesta odpočinku pri múre cintorína.

Na pláne náhrobného areálu z roku 1964 sa pracovalo už od roku 1947. Pamätníku dominuje socha Slovenská jar. Tá je dielom Akademického sochára Jozefa Kostku. Odhalenie sa konalo 26. júna 1964. Odhalením pamätníka a náhrobného areálu sa pripravilo miesto posledného odpočinku pre oslavu 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra v roku 1965.

Pamätné miesto v chotárnej časti Šnaudy

Ľudovít Štúr sa vybral 22. decembra 1855 na nešťastnú poľovačku, pri ktorej utrpel smrteľné zranenie. Pri preskakovaní priekopy medzi roľou a vinohradom sa pošmykol na zmrznutej zemi a spadol. Puška mu pri páde vystrelila a zasiahla ho do nohy. Svedkom udalosti boli dvaja chlapci, ktorí išli spolu so Štúrom ako honci. Tí aj zavolali na pomoc furmana, ktorý Štúra na voze odviezol ku švagrinej do Modry.

Miesto, kde sa Štúr postrelil v chotári Modry v lokalite Šnaudy identifikoval Pavel Šulla asi už v roku 1930 na základe rozprávania 90-ročnej pani Kellenbergerovej. Pri celoštátnych spomienkových podujatiach storočnice Štúrovej smrti bol na na mieste tragédie   "Tu nablízku 22. decembra 1855 utrpel tragickú nehodu Ľudovít Štúr. Zraneniu podľahol 12. januára 1856. - Bílá snad si byla, když Modrou se nazýváš, černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš." Pomník odhalili 14. októbra 1956.

V roku 1986 dalo Múzeum Ľudovíta Štúra s finančnou podporou ministerstva kultúry miesto obnoviť. Nové pamätné miesto bolo vybudované podľa návrhu architektov Kataríny Fischerovej a Dušana Fischera a sochára Martina Lettricha. Zostala tu pôvodná skala bez svojej vrchnej časti a bez tabule. Nová pamätná bronzová tabuľa s faktografickou časťou pôvodného nápisu, bola osadená na prízemnom prístupovom plateau. Za skalou bola vybudovaná betónová terasa so schodíkmi, obložená mramorovou dlažbou s veršami, prevzatými z pôvodnej tabule.

Súsošie L. Štúra na námestí v Modre

Myšlienkou postaviť Ludevítovi Štúrovi monumentálny pomník sa zaoberali na modranskej evanjelickej fare už na sklonku existencie Uhorska. Výbor pre výstavbu pomníka sa v Modre utvoril až 7. decembra 1935 na čele s Otom Haluzickým, starostom mesta. Rozhodujúcu organizačnú prácu však vykonal až pracovný výbor, ustanovený 30. marca 1936. Viedol ho evanjelický farár Július Dérer, ktorý neskôr prevzal aj úlohu O. Haluzického. Na pomník venoval Krajinský úrad 40 000 korún, okres Modra 30 000, mesto Modra 30 000, zbierkou sa získalo vyše 165 000, z predaja odznakov 42 000. Z toho sa vyplatilo vyše 216 000 za samotný pomník, za ohrádku takmer 11 500 a popri ďalších výdavkoch zostal k dátumu odhalenia pomníka prebytok takmer 46 500, ktorý bol odovzdaný spolu s pamätníkom mestu Modra.

V súťaži na pomník uspel Frico Motoška. Sochy podľa jeho návrhu vytesali v Carrare (Taliansko) z tamojšieho mramoru. V Modre boli osadené načas k predpokladanému dátumu odhalenia, k 20. výročiu vzniku ČSR, plánovanému na koniec októbra 1938. Vpravo od dominujúcej Štúrovej postavy bolo súsošie jeho druhov Hurbana, Hodžu a Francisciho a naľavo symbolická dvojica bojovníkov zo slovenského povstania 1848-1849. Pre pohnuté dejinné okolnosti po Mníchovskej dohode sa odhalenie pamätníka ale nekonalo.

Ďalší dátum odhalenia výbor naplánoval na 25. jún 1939. Odhalenie malo byť spojené s otvorením budovy evanjelického sirotinca. Popri už skôr zamýšľanom evanjelickom biskupovi Samuelovi Osuskom mal byť hlavným rečníkom predseda vlády Slovenského štátu Jozef Tiso, ktorého výbor osobne pozval. J. Tiso vyjadril z konfesionálnych dôvodov nesúhlas s otvorením sirotinca v deň odhalenia pamätníka a asi z rovnakých dôvodov mal výhrady aj k rečníkovi S. Osuskému. Výbor potom otvorenie sirotinca síce odvolal, ale odhalenie bolo aj tak zrušené zákazom okresného náčelníka.

Odhalenie pamätníka Ľ. Štúra sa zrealizovalo až po oslobodení 14. októbra 1945 za účasti ministra Zdeňka Nejedlého, povereníka SNR Ladislava Novomeského a evanjelického biskupa S. Osuského.

Pohreb Ludevíta Štúra

Pohreb bol 15. januára 1856 a pochovával ho jeho najvernejší druh a spolubojovník Jozef Miloslav Hurban a modranský evanjelický farár Daniel Minich. Na pohrebe sa zúčastnilo okolo tisíc ľudí.

O pohrebe Ľudovíta Štúra máme veľa informácií. Od priamych účastníkov i zo súdobej tlače. Jedno z prvých verejných svedectiev priniesol Světozor, príloha Slovenských novín. Je to vlastne podrobná reportáž o celom pohrebnom obrade, od nástupu, až po navŕšenie zeme nad Štúrovým hrobom. Aj odtiaľ teda vieme, kto všetko a predstavitelia ktorých stavov striedavo niesli Štúrovu rakvu od úmrtného Emresovie domu až na cintorín.

Pohreb Ľudovíta Štúra bol pietne veľmi obradný a slávnostný, zodpovedajúci významu jeho osobnosti a predznamenávajúci jeho miesto v našich národných dejinách. Bol aj zreteľne manifestačný. Striedanie zástupcov všetkých stavov, symbolicky, no veľmi výrazne demonštrovalo, že Slovákom boli jeho myšlienky blízke, lebo aj oni sami to tak cítili a nemienili sa ich vzdať.

Hlavným organizátorom pohrebu a režisérom celého pohrebného aktu bol Štúrov bývalý študent, jeho dlhoročný osobný priateľ, vtedy riaditeľ modranského gymnázia a najlepší štúrovský prozaik Janko Kalinčiak. Bol to teda Janko Kalinčiak, ktorý zobral na seba aj všetky pohrebné trovy a starosti so Štúrovou materiálnou pozostalosťou. No nielen to. Slovenskí národovci chceli urobiť finančnú zbierku na zaplatenie pohrebných výdavkov a v tomto zmysle dať výzvu v súdobej tlači. Janko Kalinčiak vystúpil veľmi ostro proti. Považoval to za nedôstojné Štúrovej osobnosti. A tak zaplatil z vlastného vrecka nielen výdavky na pohreb, ale splatil aj Štúrove dlhy. Lebo pravda bola taká, že sedem detí po bratovi Karolovi bolo treba zaopatriť a Štúr nie vždy mal dostatok peňazí na základné potreby.

Skon Ľudovíta Štúra hlboko zasiahol celý slovenský národ. Otrasení boli najmä jeho spolubojovníci. Aj takí odvážni muži činu, akým bol Jozef Miloslav Hurban. Janko Kalinčiak nám o tom zanechal toto výrečné svedectvo: „Videl som Jožka Hurbana plakať. Keď rakvu Ľudovíta Štúra spúšťali do hrobu, on, muž zrodený vetrami, krstený búrkami, chovaný bleskami polemických striel, zakryl si rukou oči a vzlykal...“

Sláva Slovanom!

Veleslav