Hostinský a vzájomnosť

PREDKRESŤANSKÉ MYSLENIE STARÝCH SLOVANOV

ako

ZJEDNOCUJÚCI PRVOK SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

*

STARÁ VIERONAUKA SLOVENSKÁ

manuskript popredného štúrovca

PETRA KELLNERA-HOSTINSKÉHO

Predslov

Názory na predkresťanské myslenie Slovanov sa obyčajne formovali preberaním západných náhľadov na slovanstvo. Západná civilizácia zakonzervovala názory o predkresťanských Slovanoch ako o primitívnych modlároch, pohanoch, nevercoch a neznabohoch. Hlbšie poznanie názorov Starej vieronauky slovenskej nám odhaľuje neopodstatnenosť mytologických, animistických, magických, ezoterických a iných obvyklých interpretácií predkresťanského myslenia Slovanov.

V slovanských krajinách sa udomácňujú neopohanské ezoterické smery i sekty, ktoré odvádzajú pozornosť verejnosti od morálnych a duchovných hodnôt a vťahujú ľudí do pavučiny vyfabrikovaných historiografických a pseudoduchovných ezoterických konceptov brániacich kritickému mysleniu človeka. K tomu sme svedkami roztriešteného emocionálneho prežívania viac filozofujúcej než v praxi uplatňovanej slovanskej vzájomnosti.

V slovanskom svete neexistuje jednotiaci názor na slovanskú vzájomnosť, lebo neexistuje jednotiaci náučný náhľad na predkresťanské myslenie Slovanov. Presnejšie, nevedeli sme, že jednotiaci náučný náhľad na predkresťanské myslenie Slovanov spracoval už pred stopäťdesiatimi rokmi Peter Kellner-Hostinský.

Vďaka Hostinského spracovaniu Starej vieronauky slovenskej spoznávame náučný výklad pradávnej duchovnej náuky starých Slovenov v jej názoroch na prírodu, božstvá, spoločnosť i duchovný vývoj človeka. Znovuzrodenie zabudnutej a nepoznanej Starej vieronauky slovenskej je významnou udalosťou pre všetky slovanské národy.

PETER KELLNER-HOSTINSKÝ (1823-1873)

Skôr než sa ponoríme do významu a odkazu Starej vieronauky slovenskej pre slovanský svet, priblížme si osobnosť Hostinského. Oskar Čepan (1925-1992), popredný literárny vedec Slovenska sa o Hostinskom vyjadril: „Ak by bol mal svojho času Peter Záboj Kellener-Hostinský možnosť súborne publikovať svoje vedecké práce, pokladali by sme ho dnes za teoreticky najerudovanejšieho, koncepčne najdôslednejšieho a ideovo-esteticky najextrémnejšieho mysliteľa romantickej generácie. Keďže sa tak nestalo, patrí mu v súčasnom povedomí iba miesto druhoradého básnika. Príčiny jeho vtedajšej i dnešnej neúplnej publikovanosti sú v tom, že v mnohom prekročil rámec mysliteľskej úrovne slovenských romantikov.“ [1]

Zo slov Čepana vyplýva, že Hostinský aj so svojím dielom ostal pre slovenskú verejnosť, ako to už u významných osobností národného hnutia býva, v zabudnutí. A to napriek tomu, že ide o intelektuálneho velikána slovenského národa. Je vskutku nepochopiteľné, že akademické kruhy Slovenska dopustili vytratenie sa Hostinského a jeho diela z kultúrneho povedomia národa.

O širokom zábere pôsobenia Hostinského sa dozvedáme z monografie Pavla Pareničku „Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského“, jedinej publikácie o živote a diele Hostinského. [2]
. Vďaka výskumu Pareničku si vieme urobiť predstavu o osobnosti Hostinského. Hostinský patril k najvzdelanejším štúrovcom. Bol polyglot, ovládal jedenásť jazykov, ako polyhistor vynikal pestrosťou svojej literárnej tvorby a rozsahom svojich vedeckých záujmov. Venoval sa ekonómii, politike, etnografii, filozofii, histórii i literárnej vede. Patril k prvým teoretikom národopisu, zaslúžil sa o rozvoj slovenskej histórie ako vedeckej disciplíny. Z historiografického hľadiska sa zaoberal genealógiou, heraldikou, biografistikou, dejinami správy štátu a práva, vyzdvihoval autochtónnosť Slovákov v Uhorsku.

Hostinský vynikal aj ako redaktor a publicista, organizátor spolkového študentského, kultúrneho, vedeckého, literárneho i hospodárskeho života, podporoval slovenské emancipačné hnutie ako jeho čelný protagonista, symbolizoval rezistenciu celého národného spoločenstva Slovákov. Patril k najaktívnejším členom štúrovského hnutia. S Hostinským súvisia študentské slovanské ústavy v Bratislave a Levoči, spolok Tatrín, redakcia Slovenských národných novín a Orla tatranského, Knižnica Slovenského ústavu, Spolok miernosti, Jednota mládeže slovenskej v Bratislave a samozrejme revolučná slovenská jar meruôsmeho roku.

Aj kvôli svojim charakterovým vlastnostiam a povahe sa stal najbližším spolupracovníkom Ľudovíta Štúra. Jeho osobnosť zohrávala významnú stabilizujúcu a integrujúcu úlohu v diferencujúcom sa štúrovskom aj celom slovenskom národnom hnutí. Jeho tolerantná individualita bola presýtená humánnosťou a altruizmom.

STARÁ VIERONAUKA SLOVENSKÁ

Hostinského manuskript „Stará vieronauka slovenská“ sa zachoval v Literárnom archíve cenných rukopisov Slovenskej národnej knižnice v Martine. [3]
Na Starú vieronauku slovenskú nehľadíme len ako na dielo Petra Kellnera Hostinského, ale aj ako na ucelený svetonázorový systém predkresťanského myslenia Slovanov.  Hľadíme na ňu ako na jedinečný klenot slovenskej národnej i slovanskej mysle, ako na praktický duchovno-filozofický systém, ktorý môžeme oprávnene zaradiť medzi duchovné poklady ľudskej civilizácie.

Stará vieronauka slovenská  významne obohacuje myslenie ľudstva svojou praktickou filozofickou hĺbkou i racionalitou, systematickosťou a komplexnosťou, nadčasovou intelektuálnou hodnotou a aplikovateľnosťou pre súčasný i budúci život človeka a spoločnosti.

Stará vieronauka slovenská obohacuje svetové myslenie popri východnom a západnom myslení o autentické slovanské myslenie s jeho novými, doteraz nepoznanými pohľadmi, názormi, postojmi i závermi. Do skostnateného svetského i duchovného myslenia súčasnosti Stará vieronauka slovenská vnáša svetlo praktickej múdrosti a svetonázorového nadhľadu.

Štúdium odkazu Hostinského a odkazu Starej vieronauky slovenskej pre súčasnosť si vyžaduje erudovaný interdisciplinárny prístup a svetonázorové nadhľady aj v kontextoch komparatívy východného a západného myslenia.

VYDAVATEĽSKÝ PROJEKT ZNOVUZRODENIE STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ

Viac než pätnásť rokov sa venujeme intenzívnemu výskumu a výkladu Starej vieronauky slovenskej. Pochopenie odkazu Starej vieronauky slovenskej si od čitateľa vyžaduje hĺbavé syntetické premýšľanie vo viacerých rovinách paralelne a tiež v priereze všetkých rovín náuky Starej vieronauky slovenskej. Práve k takémuto pochopeniu odkazu vieronauky vedie čitateľa postupná realizácia dlhodobého vydavateľského projektu Znovuzrodenie Starej vieronauky slovenskej.

Na prvý pohľad či prečítanie manuskriptu Starej vieronauky slovenskej nie je zrejmá jej praktická filozofická hĺbka a nadčasovosť. Nie každý čitateľ sa zaoberá či už západným alebo východným myslením, aby mohol prečítaný text reflektovať v kontextoch svojich poznatkov a tobôž nie každý je schopný syntetizovať získané poznatky do univerzálnejších súvislostí na základe porovnávania duchovno-filozofických systémov. Práve schopnosť syntézy je potrebná pre hlbší prienik do obsahu a odkazu Starej vieronauky slovenskej a pre pochopenie jej zásadných odlišností od súčasných náboženstiev.

Ani poprední intelektuáli medzi štúrovcami nerozumeli významu a odkazu Starej vieronauky slovenskej. Ako by potom asi porozumeli pôvodnému textu súčasníci? Veríme, že sa nám vďaka metodickému výkladu troch kníh Starej vieronauky slovenskej podarí u čitateľov vyvolať prakticko-filozofický záujem o Starú vieronauku slovenskú ako o autentické duchovné dedičstvo predkresťanských Slovanov zastávajúce dôstojné miesto medzi duchovnými systémami ľudstva.

Od začiatku sme si uvedomovali, že vydaním len samotného prepisu trojzväzkového rukopisu Stará vieronauka slovenská by sme naplnili iba úzky literárno-vedný a literárno-historický rámec sprístupnenia Hostinského diela. Nám však išlo o to, aby čitatelia hlbšie prenikli do Starej  vieronauky slovenskej, aby si uvedomili jej aktuálnosť pre súčasnosť i budúcnosť a vnímali jej osobitné postavenie v slovanskom i svetovom myslení.

TRI KROKY V ŠTYROCH DIELOCH VYDAVATEĽSKÉHO PROJEKTU ZNOVUZRODENIE STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ

[4-5]

KULTÚRNY A DUCHOVNÝ VÝZNAM STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ PRE SLOVANSKÚ VZÁJOMNOSŤ

Do roztrieštených, fragmentárnych a nezosystematizovaných názorov na predkresťanské myslenie Slovanov vnáša Stará vieronauka slovenská náučný poriadok. Predovšetkým systemizuje božstvá Slovanov a zbavuje ich povrchných nánosov mytologických, folkloristických a lingvistických interpretácií bez duchovného posolstva pre človeka a spoločnosť.

Stará vieronauka slovenská umožní bádateľom v jednotlivých slovanských krajinách získať nový nadhľad nad božstvami Slovanov zameraním jazykovedného sémanticko-etymologické-ho výskumu pri zaraďovaní božstiev podľa ich významu a miesta v náučnom systéme božstiev. Inými slovami, Stará vieronauka slovenská umožní bádateľom v slovanských krajinách posunúť sa pri identifikácii božstiev z roviny mytológie, pohanstva a ezoterizmu do náučnej roviny.

Významným prvkom skúmania predkresťanského myslenia Slovanov sa stane poznanie skutočnosti, že Slovania rozlišovali božstvá od takzvaných prírodných bytostí, ktoré sa dodnes v slovanských krajinách zaraďujú medzi božstvá. Božstvá Slovanov zosobňovali kľúčové kozmogonické súvislosti v prepojení so životnými cyklami v prírode i živote spoločnosti. Prírodné živlové bytosti boli v duchovnej psychológii Slovanov chápané ako „družice“, pomocníci, sprievodcovia či vykonávatelia alebo uplatňovatelia poslania božstiev v ročnom chode prírody a ročnom živote spoločnosti. V tomto zmysle napríklad Mokoš a Mokošla nie sú božstvá, ale živlové bytosti súvisiace s vodným živlom. Rovnako, Veles nie je božstvo, ale zosobnenie zastrešenia hospodárskych súvislostí života Slovanov spojených s dobytkom a pastierstvom.

Aby sa čitateľ v základných súvislostiach zoznámil so systemizáciou živlov a živlových bytostí Slovanov, uvádzame prehľadnú tabuľku základných súvislostí živlových bytostí.

PREHĽAD ZÁKLADNÝCH SÚVISLOSTÍ ŽIVLOVÝCH BYTOSTÍ

STARÁ VIERONAUKA SLOVENSKÁ A BOŽSTVÁ SLOVENOV

Slovania neboli povrchní vo vnímaní božstiev, ale mysleli synergicky. Ich duchovný postoj k božstvám nebol primitívny či modlársky, ale ucelený a prísne náučne systemizovaný. Slovanské božstvá sa doteraz bežne popisovali a naďalej popisujú v ich oddelenosti bez hlbšej systemizácie, a to prevažne v duchu povrchných, prvoplánových a významovo obmedzených interpretácií. Viera a božstvá Slovenov sa prezentovali a naďalej prezentujú ako mytológia prírodného modlárstva bez človečenskej duchovnej hodnoty a posolstva pre prítomnosť i budúcnosť.

V nasledujúcej tabuľke uvádzame základný prehľad usporiadania božstiev Slovanov. Niektoré z názvov božstiev sú známe všetkým Slovanom, niektoré reflektujú názvoslovie Slovenov. Ako sme už povedali, pre bádateľov predkresťanského slovanstva poslúži systemizácia ako mapa pre hľadanie jazykovedných sémenaticko-etymologických analógií v líšiacich sa názvoch božstiev zachovaných v jednotlivých slovanských kultúrnych dedičstvách.

Pri pohľade na uvedený základný prehľad božstiev Slovenov sa človek ľahko prikloní k interpretácii, že Stará vieronauka slovenská je polyteistické alebo henoteistické [6]
náboženstvo. Stará vieronauka slovenská však nie je polyteizmom, henoteizmom či monoteizmom.

Všetky božstvá náuky symbolicky zosobňujú jednu skutočnosť v jej mnohosti a pestrosti, jeden život v jeho mnohorakosti, jeden ročný cyklus v jeho štyroch ročných obdobiach a ľudské duchovno v jeho bohatom skúsenostnom poznaní človeka. Sloveni preto nevnímali jednotlivé božstvá v ich oddelenosti, ale v ich spojitosti ako jeden synergický celok.

Božstvá sa pre Slovanov nespájali s dogmami, ale so zákonitosťami bytia. Poznanie, uvedomovanie si a zohľadňovanie zákonitostí bytia zosobneného v božstvách vnášalo do spoločnosti Slovanov poriadok, kultivovalo vzťah spoločnosti k prírode a viedlo slovanské národy na ceste duchovného dozrievania a formovania múdrych spoločenských poriadkov.

SLOVANI SPÁJALI BOŽSTVÁ S REÁLNYM SVETOM I REÁLNYM ŽIVOTOM ČLOVEKA

Názory Slovanov zosobnené v božstvách súviseli s prírodnými cyklami na zemi, so všetkými oblasťami života človeka i s duchovným dozrievaním človeka. Nasledujúci obrázok odzrkadľuje unikátnosť psychológie Starej vieronauky slovenskej. Akékoľvek čiastkové vysvetľovanie božstiev, účelové poukazovanie na konkrétnosti, vytrhávanie kontextov a podobne okamžite narazí na celostné chápanie reality každodenného života Slovanov.

Božstvá boli pre Slovena skutočnou oporou duchovného dozrievania jednotlivca, rodiny, spoločnosti i národa. Boli tiež vyjadrením poznania prírody vo všetkých štádiách jej vývoja a oporou sociálno-spoločenského usporiadania a riadenia spoločnosti a jej hospodárskeho života.

AUTENTICKOSŤ SLOVANSKÉHO PREDKRESŤANSKÉHO MYSLENIA

So Starou vieronaukou slovenskou Hostinský otvára pre slovanské národy aktuálnu tému. Je ňou výzva k načieraniu do vlastných autentických náučných a umeleckých vzorov. Vyzýva teda k skúmaniu koreňov národných kultúr. To je výzva aj pre celú Európu, lebo v národných kultúrach sa skrývajú perly skúsenostnej a intelektuálnej bohatosti národov Európy i celého ľudstva.

Hostinský charakterizuje národnú vedu Slovanov ako diamant v hrude hliny. Upozorňuje na to, že pritemné oko človeka tento diamant nevidí. O pritemnom oku môžeme hovoriť v kulturologickom a duchovnom zmysle slova. Z kulturologického hľadiska ide o oko zatemnené odovzdávaním, pripodobňovaním, kopírovaním a prispôsobovaním sa inonárodným historiografickým, mytologickým a filozofickým názorom. Z duchovného hľadiska je to oko, ktorému chýba radosť z odhaľovania pôvodného národného poznania a chýba mu čistota srdca pre skúmanie duchovna človečenstva.

Hostinský na viacerých miestach prízvukoval, že stojíme len pri začiatkoch odhaľovania našich vlastných duchovných základov a náučného myslenia. Veril, že prídu slovanskí vedomci, dediči slova, pripravení nazerať do pravzorov slovanskej mysle. Aj my veríme, že múdri a národne uvedomelí bádatelia začnú s radosťou a čistým srdcom spájať fundamentálny výskum so zodpovednosťou voči národu pri sprístupňovaní kontinuity národného duchovna pre blaho jednotlivcov, rodín i národa. Veríme tiež, že Stará vieronauka slovenská vytvorí prepotrebnú jednotu v myslení slovanských národov smerom k slovankej vzájomnosti.

SVOJSKÁ A SAMOTVORNÁ STARÁ VIERONAUKA SLOVENSKÁ

Hostinský hovorí o Starej vieronauke ako o svojskej a samotvornej náuke. Svojskosť náuky znamená, že Stará vieronauka je na jednej strane špecificky slovenská, t. j. vyviera z vlastnej duchovnej tradície a kontinuity nášho autentického duchovno-filozofického myslenia zodpovedajúceho našim národným duchovným špecifikám, no na druhej strane je prirodzene slovanská, lebo bola aj súčasťou národných špecifík všetkých slovanských národov.

Samotvornosť znamená, že Stará vieronauka slovenská nie je náuka teoretického intelektuálneho myslenia a špekulatívneho filozofovania, ale náuka, ktorá sa rodí z reflexie reality a sebareflexie človeka. Vieronauka preto nestojí na intelektuálno-špekulatívnej tvorivosti predkov, ale na ich spoločenskej historickej skúsenosti, na ich každodennom myslení, pôsobení a konaní.

Citujme Hostinského z manuskriptu: „Starý Sloven nikdy si nepredstavoval svet nad svetom; čo on myslel, to bolo aj skutočné a to, čo bolo skutočné, to aj videl, jedno videl očami telesnými; druhé duchovnými. Čo mu bolo zvonku, to mu bolo aj zvnútra a naopak. Sloven nikdy nebol fantastom, ani metafyzikom. Čo videl v názoroch, to mal aj v živote, kde bola hmota, tam bol aj duch a naopak; kde mal myšlienku, tam mal aj slovo a kde slovo, tam aj dej.“ Z medzikultúrneho a antropologického hľadiska v týchto slovách Hostinský povedal veľa o kognitívnom základe slovanského naturelu.

SVETONÁZOROVÉ OSOBITOSTI STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ

Stará vieronauka slovenská stavia človeka, rodinu a národ na výslnie vedy a duchovna. Táto prednosť Starej vieronauky slovenskej nevypovedá len o sociálnom rámci myslenia vieronauky. Predstavuje jej kľúčovú charakteristiku. Keď sociálny rámec nie je kľúčovou charakteristikou náboženstva alebo duchovného systému, tak sa automaticky stáva súčasťou len jednej alebo niekoľkých z jeho charakteristík, len jednej alebo viacerých jeho súčastí. Vieronauka sa líši od východných i západných náboženstiev, lebo tieto nestavajú človeka, rodinu a národ na výslnie vedy a duchovna vo svojej kľúčovej charakteristike. Vieronauka má s vedou spoločnú kľúčovú duchovno-sociálno-kultúrnu charakteristiku. Nič podobné vo svete náboženstiev nenájdeme. [7]

Stará vieronauka slovenská spája názor s vedou a skutkom, inými slovami, vieronauka ako názor je súčasne veda a obe sa stávajú skutkom. Keď sa spojenie vieronauky s vedou stáva skutkom, znamená to, že sa stáva aplikovanou skutočnosťou dôstojného, zodpovedného, racionálneho a súčasne duchovného žitia jednotlivcov i spoločnosti. V živote Slovanov veda a vieronauka nie sú odtrhnuté od skutočnosti každodenného života. Toto je jedna zo zásadných odlišností Starej vieronauky slovenskej od ostatných náboženstiev. Nie je tu reč o syntéze viery a vedy, o ktorej sa už dlho hovorí. Je tu reč o spoločných hodnotových rámcoch vedy a viery v slovanskom kultúrnom a duchovnom dedičstve pre blaho človečenstva.

Dobré slovo, pravda a dobrý skutok vo svetonázore Slovanov. O trojjedinosti dobrého slova, pravdy a dobrého skutku hovorí významný štúrovec Michal Miloslav Hodža vo svojom diele Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo. [8]
V predkresťanskom myslení Slovanov boli tieto princípy celospoločenskými princípmi. Nad ich dodržiavaním v spoločnosti bdela samotná vieronauka, lebo bola obsiahnutá v princípoch riadenia spoločnosti. V skutočnosti bola o riadení spoločnosti. Keby boli princípy dobrého slova-pravdy-dobrého skutku aj súčasťou západného či východného myslenia a riadenia spoločnosti, videli by sme vo svete uplatňovanie kresťanskej lásky a budhistického súcitu… U Slovanov sa pretavovanie dobrého slova do pravdy a dobrých skutkov nevnímalo ako napĺňanie dogmy, ale ako napĺňanie východiskovej podmienky múdreho, kultúrneho a duchovného života človeka, rodiny i národa.

Rodina ako centrálny bod života jednotlivca i národa. Sila, múdrosť a duchovnosť slovanských národov sa formovala v rodinnom kruhu. Múdrosť a jej uplatňovanie v rodine je jediná možná cesta trvalo udržateľného vývoja ľudskej spoločnosti. Skutočná príčina, prečo odnepamäti neslovanské národy proti Slovanom brojili a rozbratávali ich, netkvela len v tom, že tvorili najväčšie spoločenstvo jazykovo, mentálne i kultúrne blízkych národov na svete, t. j. predstavovali potenciálne najväčšiu globálnu hospodársku a politickú silu. Tkvela predovšetkým v tom, že predstavovali obrovskú duchovnú silu, ktorú neslovanské národy potrebovali demoralizovať, kultúrne nihilizovať, odduchovňovať a odnárodňovať, lebo bola v protiklade presadzujúcemu sa materialistickému mocenskému militantnému vývoju Západu.

Stará vieronauka slovenská ako základ slovanskej národnej, ale nenacionalistickej identity.

Naša národná identita nie je nacionalistická, lebo je človečenská a humánna. Hodža vo svojom diele Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo vysvetlil podstatu našej nenacionalistickej národnosti: „A čo je teda národnosť? Je to práve toľko, ako keď povieme na dobrého človeka, že je ľudský človek. Lebo ako každý človek je síce človek, ale nie každý človek je ľudský človek; tak aj každý národ je síce národ, ale nie každý národ je národný národ. Aby tým bol, musí sám zo seba vyjsť a prejdúc cez človečenstvo prísť sám k sebe“. [9]
Hodžova duchovno-filozofická, psychologická a antropologická charakteristika nenacionalistickej povahy slovenského národa si zo strany odborníkov vyžiada hĺbkové interdisciplinárne štúdium. Hodžovo Dobré slovo Slovákom, súcim na slovo zďaleka nie je len obranou slovenského jazyka. Štúr nie náhodou zveril napísanie obrany Hodžovi, lebo dobre vedel, že Hodža predloží ideologický, duchovno-filozofický manifest slovenského národa dôležitý aj pre ostatné slovanské krajiny. Pripravujeme výklad tohto mimoriadne dôležitého diela.

Štyri kroky vo formovaní svetonázoru Slovanov podľa Starej vieronauky slovenskej: 1) Sloven žije v prírode → 2) reflektuje zákonitosti prírody a získava o nich poznanie → 3) získané poznanie pretavuje do názorov žitia jednotlivcov, rodiny a národa → 4) vytvára si vedu o človeku. Paralelným vyjadrením tejto postupnosti je postupnosť veda prírody → veda ducha → slovenská veda ako veda človeka pre človeka.

Je zrejmé, že Stará vieronauka slovenská nie je len výrazom dobového myslenia. Je nadčasovým vyjadrením univerzálnych zákonitostí zodpovednej a morálnej svetonázorovej reflexie vesmíru mysliacou ľudskou bytosťou. Platná je v ktoromkoľvek období vývoja ľudskej civilizácie v ktorejkoľvek kultúre. Vypovedá o pretavení ľudského duchovna do ľudského žitia. Je ľahké nadnášať sa filozoficky a metafyzicky nad svetom i ľudstvom a memorovať intelektuálne a emocionálne akceptované dogmy a idey o absolútnych kategóriách. Oveľa ťažšie je reflektovať ľudstvo a svet v kritickom myslení a vnímaní človečenského duchovna ako kľúčového nástroja riadenia spoločnosti.

VÝZNAM SLOVENSKEJ I SLOVANSKEJ ÚSTNEJ ĽUDOVEJ SLOVESNOSTI

Pri písaní Starej vieronauky slovenskej Hostinský vychádzal aj zo slovenských ľudových rozprávok a povestí, ktoré si Sloveni od nepamäti odovzdávali z generácií na generácie ako umelecké príbehové vyjadrenia poznania vesmíru, prírody a miesta človeka vo vesmíre. Presnejšie, symboliku a metaforický jazyk ústnej ľudovej slovesnosti dešifroval na pozadí duchovno-filozofického systému starej vieronauky slovenskej s jej vlastnou kozmogóniou, osobitým chápaním Boha a unikátnymi reflexiami duchovného, kultúrno-spoločenského i hospodárskeho života Slovenov.

Hostinský mohol z národných rozprávok a povestí čerpať preto, lebo rozumel ich metaforickému duchovnému posolstvu. Stal sa zachovávateľom i obnovovateľom našej dávnej národnej duchovno-filozofickej tradície odetej do nádherného metaforického poetického jazyka predkov.

Nie je ľahké prenikať za symboly a metafory ľudových rozprávok a povestí. Ich pochopenie nestojí len na prvoplánovom poznaní symbolického významu jednotlivých rozprávkových bytostí a božstiev náuky. Keď Hovoríme o Starej vieronauke slovenskej v spojitosti s ústnou ľudovou slovesnosťou, nehovoríme v bežnom literárnom, folkloristickom, etnografickom alebo mytologickom nazeraní. Hovoríme v hlbšom, duchovno-filozofickom, psychologicko-antropologickom či kulturologickom náhľade a tiež v komparatíve myslenia Východu a Západu.

Ústnu ľudovú slovesnosť [10]
vnímame ako najstaršiu a najtrvácnejšiu formu zachovania dávnych duchovných tradícií. Sloveni v nej unikátnym spôsobom zaznamenali pre našu i budúce generácie svoje nadčasové poznanie. Časť pokladov našej ústnej ľudovej slovesnosti sa nám zachovala vďaka ich zberateľom aj v písanej podobe. Stará vieronauka slovenská sa stane aj v tomto ohľade zdrojom náučného prístupu bádateľov ústnej ľudovej slovesnosti v iných slovanských krajinách.

Naším zámerom je odbremeniť čitateľa od prehrýzania sa metaforickými a symbolickými obrazmi ústnej ľudovej slovesnosti a tiež historizujúcimi jazykovými a kultúrnymi súvislosťami, ktoré sa ľahko môžu stať bariérou pre bezprostredné vnímanie duchovného významu a aktuálnosti Starej vieronauky slovenskej.

SPOZNÁVANIE STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ BÚRA STEREOTYPNÉ MÝTY O PRIJATÍ KRESŤANSTVA SLOVENMI A SLOVANMI

Sme svedkami prezentovania rozličných pseudovedeckých prístupov k histórii Slovákov, ktoré interpretujú príchod kresťanstva na Veľkú Moravu ako tragickú až vražednú skutočnosť. Príchod kresťanstva na Veľkú Moravu bol pochopiteľne veľkou zmenou v jej duchovnom a spoločenskom živote. Ján Kollár poukázal na obeť, ktorú Slovania podstúpili prijatím kresťanstva: „Slovanský národ odovzdal za kresťanské náboženstvo svoje najdrahšie poklady, a to telesnú slobodu, samostatnosť, obce, kniežatstvá…“ [11]

Také silné zásahy do spoločenstva Slovenov určite prispeli k pádu Veľkej Moravy. Skúmanie Starej vieronauky slovenskej nám však umožňuje pochopiť, že Sloveni prijali kresťanstvo aj z vlastných popudov. Bol to proces, ktorý sa ešte len stane predmetom výskumov, dôležitých pre správne chápanie duchovnej kontinuity slovanských národov.

Sloveni boli duchovne, kultúrne, hospodársky i štátnicky vyspelá kultúra. Iné kultúry pokladali Slovanov za duchovné spoločenstvo. Ján Kollár vo svojej práci „O dobrých vlastnostiach národa slovanského“ píše, že „Nábožnosť, alebo lepšie povedané láska k nábožnosti, je prvá pekná vlastnosť, ktorú na slovanskom národe už aj história starých čias chváli, aj skúsenosť našich čias nemôže zaprieť. Už pred rozšírením sa kresťanského náboženstva po severných krajinách, kým ľudia ešte v modlárstve viazli, známa bola aj cudzozemcom náklonnosť Slovanov k náboženstvu“. [12]

Preto s vnútornou vyzretosťou a pochopením Sloveni prijali hlavné odkazy Ježišovho učenia, ako lásku k blížnemu a pomoc človeku v núdzi. Sloveni vedeli, že láska k blížnemu môže stáť jedine na dobrom slove, pravde a dobrom skutku. Slovenom preto nebolo zaťažko žiť v presvedčení, že za dobré slová, pravdu a dobré skutky pán Boh požehnáva a vynahrádza. Pre Slovenov bol skutočným kresťanom len ten, kto žil v dobrom slove, pravde a dobrých skutkoch. Sloveni tak boli dobrými kresťanmi už dávno pred príchodom kresťanstva. Pre Slovenov bolo slovo, ktoré nie je dobré, t. j. nie je pravdivé a nevyúsťuje v dobrý skutok, len prázdne slovo. Aj podľa Nového zákona z takého slova vydáva človek ťažký odpočet. [13]

O duchovnú misiu z Východu požiadala Veľká Morava preto, lebo kniežatá sa neuspokojovali s prenikaním pseudoduchovného militantného kresťanstva západnej Európy a nemali záujem o bohoslužby kvôli bohoslužbám, ktorým nikto nerozumel. Nevzdelaní franskí a bavorskí kňazi na Veľkej Morave jednoducho neuspeli. Viackrát ich vyhnali.

Cyril a Metod ako vrcholní intelektuáli a popredné duchovné osobnosti vtedajšej Európy boli na Veľkú Moravu vyslaní práve preto, lebo na jej území žil kultúrne a duchovne vyspelý slovanský národ.

ŠPECIFIKUM SLOVÁKOV A SLOVENSKA

S našou odvekou pripútanosťou k slovu, t. j. k pravdivosti slova a z nej vyvierajúceho skutku, súvisí jedna trpká skutočnosť slovenského naturelu. Slováci, keď ich niekto manipuluje, dodnes ostávajú slepí, hluchí i nemí, lebo niekde v hĺbke svojej genetiky za vyslovenými slovami vnímajú pravdu a očakávajú skutky.

Preto, oproti tisíckrát opakovanej liberálnej cynickej lži a ideologickej diverznej manupilácii potrebujeme v súčasnosti postaviť dvetisíckrát opakovanú národnú pravdu s poukazovaním na národnú tradíciu a duchovnú kontinuitu. To sme schopní uskutočniť len s národnými médiami a národne založenými štátnikmi, u ktorých láska k národu je silnejšia než láska k veľkokapitálu. Preto potrebujeme ako soľ novú osvetu, novú koncepciu vzdelávania, právnu ochranu národa a štátu a predovšetkým potrebujeme aj legislatívne zabezpečiť, aby si média ctili slovo ako nositeľa pravdy. Preto musíme hájiť a budovať, ale aj právne ochraňovať národné povedomie, národnú hrdosť a národnú identitu.

Vo svetle národnej pravdy nás čaká prekuknutie sterilného liberálneho tárania o demokracii, slobode a slušnosti príklonom k našej pôvodnej autentickej pripútanosti k duchovnu, dobrému a pravdivému slovu vyúsťujúcemu v skutok a k zodpovednosti.

Morálka, sloboda, slušnosť a zodpovednosť formovali náš svetonázor v praxi spoločenského života. Sloveni i Slovania nestavali božstvá a ani vedomcov či kňazov nad život, morálku, dôstojnosť ľudského bytia alebo nad sociálnu skutočnosť. Naopak, boli to práve kňazi, ktorí dohliadali na morálku, dôstojnosť ľudského bytia a sociálnu skutočnosť, t. j. na spravodlivosť. Dnes musia túto úlohu v slovanských krajinách plniť politici.

Stará vieronauka slovenská je životodarnou brázdou našej národnej kultúrnej a duchovnej kontinuity, lebo spája našu hlboko predveľkomoravskú minulosť so štúrovským obdobím, s našou prítomnosťou i s našou budúcnosťou. Predstavuje tak základný kameň našej národnej duchovnej identity a kľúčovú oporu nášho národného povedomia. Súčasne nás spája so všetkými slovanskými národmi vďaka jej jednotiacemu svetonázoru.

NIEKOĽKO BODOV NA ZÁVER

1. PÄŤ TVÁRÍ STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ

Ak Starú vieronauku slovenskú nazveme duchovnom, tak nie v zmysle povrchného a poverčivého náboženstva alebo takzvaných duchovných alternatívnych smerov, ale v zmysle ľudského, ako hovorili štúrovci, človečenského duchovna.

Ak ju nazveme vierou, tak nie v zmysle slepej viery a povrchnej poverčivej zbožnosti bez skúsenostného poznania, ale viery opierajúcej sa o skúsenostné poznanie, slovami Hostinského, ako odraz tajomstva slova v reči, písmene, cite i mysli.

Ak ju nazveme vedou, tak nie v zmysle vedy odtrhnutej od ekológie, morálky, etiky a ľudskosti, ale vedy ako nástroja praktickej múdrosti a podpory dôstojnosti života človeka. [14]

Ak ju nazveme filozofiou, tak nie v zmysle filozofie ako akademickej alebo duchovno-filozofickej konceptualizácie, teoretizovania a špekulovania, ale ako náuky praktickej múdrosti aplikovateľnej v každodennom živote človeka.

Ak ju nazveme spravovaním ľudskej spoločnosti, tak nie v duchu spravovania spoločnosti neduchovnými, nekultúrnymi či sociopatickými elitárskymi skupinami, ale v duchu zákonov a ochrany zákonov garantujúcich dôstojný život človeka, rodiny, obce a národa a v duchu zodpovednosti pred ľudskou spoločnosťou i prírodou. [15]

2. STARÁ VIERONAUKA SLOVENSKÁ AKO NÁUKA ZODPOVEDNÉHO, MÚDREHO A SPRAVODLIVÉHO FUNGOVANIA ČLOVEKA I SPOLOČNOSTI

Slovania si uvedomovali osobité postavenie človeka, ktorý jediný má moc nad životom i smrťou v prírode a môže zničiť božie stvorenie. Uvedomovali si význam slobodnej vôle človeka. Náuka preto nebola abstraktným náboženstvom. V tradíciách slovanských národov rozvoj mravnosti, zodpovednosti a duchovnosti nastoľoval rodinné a spoločenské obyčaje, z obyčajov povstávali stanovy a zákony. Na zákonoch sa potom zlučovali rodiny, obce, vidieky a krajiny. Rodinné strediská sa vyvíjali s vývojom mravov t. j. s mravmi a zodpovednosťou sa rozvíjali duchovné obce. Slovania uplatňovali praktickú múdrosť náuky a kontrolné mechanizmy duchovného fungovania spoločnosti.

3. AK SA DOTERAZ HOVORILO O VÝCHODNOM A ZÁPADNOM MYSLENÍ, ODTERAZ SA MÔŽE HOVORIŤ AJ O MYSLENÍ SLOVANOV

Stará vieronauka slovenská prináša pre dnešnú dobu novátorské náhľady a vysvetľuje mnoho kulturologických i geopolitických súvislostí z hľadiska prínosu Slovanov do svetového myslenia a odhaľuje duchovnú podstatu riadenia spoločnosti starých Slovanov. So Starou vieronaukou súvisí aj novátorský náhľad na psychologickú antropológiu. Osobité prírodno-spoločenské i duchovno-spoločenské predkresťanské myslenie Slovanov prináša nové východiská pre vnímanie slovanských národných kultúrnych a duchovných koreňov a tiež nové svetonázorové náhľady a nadhľady do sveta východného aj západného myslenia a na nutnosť novej vednej disciplíny, duchovnej geopolitiky, základy ktorej položil Hostinský.

4. SVETONÁZOROVÝ SYSTÉM STAREJ VIERONAUKY SLOVENSKEJ JE PRE DNEŠOK DUCHOVNE OSVIEŽUJÚCI

Stará vieronauka slovenská otvára unikátny slovanský náhľad na trojjednotu prírody, božstiev a duchovnosti človeka. Nasledujúca tabuľka nám umožňuje chápať postoj Slovenov k duchovnu človeka ako súčasti každodenného bytia.

5. ZMIERENIE PRICHÁDZAJÚCE DO SLOVANSTVA SO STAROU VIERONAUKOU SLOVENSKOU

Čitateľ Slovanskej vzájomnosti sa v tomto bode ako prvý zoznamuje s časťou textu ešte nevydanej monografie venovanej výkladu Hostinského novátorskému psychologicko-antropologickému náhľadu na podstatu človeka v jeho nadčasovom diele Postať duchovná, ktoré významne obohacuje európske i svetové myslenie. Postať duchovná bezprostredne súvisí so Starou vieronaukou slovenskou.

Hostinský hovorí, že v osobe [16]
Slovena nastupuje zmierenie, a to zmierenie prírody s duchom, človeka s prírodou, človeka s duchom a človeka s Bohom.

Inými slovami, človek je v Starej vieronauke slovenskej slovami Hostinského zmierením všesveta, je vyjadrením harmónie prírody a ducha. Táto harmónia zahŕňa aj rodinu, národ a ľudstvo. Svetové náboženstvá, duchovné náuky i systémy oddelili ducha od hmoty a Boha od človeka i od sveta. Slovami Hostinského roztrhli svet. Sloven ale velebil jednotu všehomíra, nie filozoficky či abstraktne, ale v každodennom prežívaní.

Sloven teda zmieril:

– Nebesá so zemou (ducha s prírodou) neabstrahujúc nebesá (ducha) ako absolútnu sféru oddelenú od zeme.

– Ducha s hmotou (ideu s matériou) nepovyšujúc absolútnu nábožensko-filozofickú ideu nad hmotu.

– Seba s Bohom (osobu človeka s Bohom) neodtŕhajúc Boha od človeka jednotlivca.

– Boha s človečenstvom (Boha s osobami ľudstva) neodtŕhajúc Boha od ľudstva.

Hostinský hovorí, že zmierenie boha s človečenstvom je alfa i omega vedy Slovena. Preto Hostinský poeticky hovorí, že človek ako osoba je harfa harmónie všehomíra, je božím pokojom v skutočnosti svojho života, svojho myslenia i konania. Presnejšie, môže byť. Čo z toho vyplýva? Že boží pokoj nie je absolútna kategória mimo realitu sveta a človeka, ale je v rukách človeka. Vyplýva z toho, že od človeka záleží, či je alebo nie je nositeľom božieho pokoja. Či prispieva alebo neprispieva k harmónii všehomíra. Či je múdry alebo nie je múdry. Či koná zodpovedne alebo nekoná zodpovedne atď., atď. A dodávame, závisí to všetko aj a predovšetkým od riadenia spoločnosti.

Dnes chápeme, prečo Hostinský hovoril, že človek je harfa harmónie všehomíra, že je božským pokojom. Na svete panuje disharmónia a spoločenský nepokoj, lebo spoločnosť neriadia ľudia osoby s celostným videním, ale zúriví obmedzení sociopati orientovaní materialisticky, militantne a mizantropicky.

ZÁVEREČNÉ SLOVO K ČITATEĽOM

V budúcnosti sa s čitateľmi radi podelíme s novými poznatkami z nášho dlhodobého výskumu. Pred napísaním tohto článku sme stáli pred neľahkou úlohou. Ako na čo najmenšom priestore priblížiť Starú vieronauku slovenskú, jej význam a odkaz pre Slovensko i slovanský svet ako zjednocujúci prvok slovanskej vzájomnosti. Usilovali sme sa dôstojne vysporiadať s touto úlohou.

Autor

Japonológ Ing. Štefan Pecho, CSc. ukončil na začiatku 80. rokov štúdium Fakulty medzinárodných ekonomických vzťahov s jazykovo-teritoriálnou špecializáciou Japonsko na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov MGIMO. Po skončení štúdia pôsobil ako kariérny diplomat na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe, odborník pre zahraničný obchod a vysokoškolský pedagóg. Pôsobil aj ako prekladateľ, autor a konzultant. Založil prvýkrát v histórii Slovenska univerzitné štúdiá japonského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je nositeľom prestížneho japonského štátneho vyznamenania, cisár Japonska mu udelil Rád vychádzajúceho slnka so zlatými lúčmi a rozetou. Ocenenia mu udelili aj japonský minister zahraničných vecí a japonský veľvyslanec. Je spoluzakladateľom a riaditeľom Japonského centra a čestným predsedom Spoločnosti slovensko-japonského priateľstva. Dlhodobo sa venuje štúdiu duchovného odkazu štúrovcov. Pracuje na realizácii dlhodobého vydavateľského projektu pod pracovným názvom 150 rokov nepublikované štúrovské rukopisy, odhaľovanie a sprístupňovanie nepoznaných kontextov trvale aktuálneho duchovného odkazu štúrovcov. Súčasťou tohto projektu je aj vydavateľský projekt Znovuzrodenie Starej vieronauky slovenskej. Štefan Pecho sa nedávno stal spoluzakladateľom Inštitútu duchovnej kontinuity slovenského národa.