INŠPIRUJ SA ALFONSOM MUCHOM
Mladí výtvarníci objavujú silu slovanskej vzájomnosti
Občianske združenie SLAVICA pripravuje tretí ročník medzinárodnej výtvarnej súťaže INŠPIRUJ SA ALFONSOM MUCHOM. Do tvorivého dialógu pozýva deti a mladých ľudí zo Slovenska i zo zahraničia – žiakov základných škôl, základných umeleckých škôl aj študentov stredných škôl. Témou ročníka je Slovanská vzájomnosť a uzávierka súťažných prác bude 30. novembra 2026.
Súťaž nevzniká iba ako príležitosť namaľovať pekný obraz. Je pozvaním zastaviť sa pri príbehoch, symboloch a hodnotách, ktoré spájajú slovanské národy, a premyslieť ich vlastným jazykom. Mladý autor môže hľadať inšpiráciu v dejinách, ľudovej kultúre, krajine, rodinných tradíciách, hudbe, literatúre či v obyčajnom ľudskom stretnutí. Podstatné nie je napodobniť Muchov rukopis, ale porozumieť jeho schopnosti premeniť veľkú myšlienku na silný výtvarný obraz.
UMELEC, KTORÝ DAL MYŠLIENKE OBRAZ
Alfons Mucha – krása v službe príbehu
Alfons Mucha sa narodil 24. júla 1860 v Ivančiciach na Morave. Do dejín svetového umenia vstúpil najmä počas pobytu v Paríži. Na prelome rokov 1894 a 1895 vytvoril plagát k divadelnej hre Gismonda so Sarah Bernhardtovou a jeho osobitý štýl sa stal okamžite rozpoznateľným. Elegantná kresba, ornament, rytmus línií, rastlinné motívy a ušľachtilé ženské postavy priniesli Muchovi medzinárodnú slávu.
Za pôvabnou secesnou výzdobou však vždy stála aj premyslená výstavba obrazu. Mucha vedel viesť pohľad diváka, prepájať postavu s písmom a ornamentom a vytvoriť kompozíciu, v ktorej má každý detail svoje miesto. Práve preto je jeho tvorba podnetná aj pre dnešných mladých výtvarníkov: učí ich, že obraz môže byť krásny, zrozumiteľný a zároveň niesť hlbokú myšlienku.
Slovanská epopej – dielo pamäti a nádeje
Najväčším Muchovým životným projektom sa stala Slovanská epopej. Cyklus dvadsiatich monumentálnych plátien vznikal v rokoch 1910 až 1928; najväčšie obrazy dosahujú rozmery viac než šesť krát osem metrov. Umelec v nich zachytil významné, bolestné aj povzbudzujúce kapitoly dejín slovanských národov. Nevytvoril pritom jednoduchú kroniku. Historické udalosti premenil na rozprávanie o odvahe, vzdelanosti, duchovnosti, obeti, porozumení a túžbe po slobode.
Mucha chápal Epopej ako dar a posolstvo. Veril, že poznanie spoločnej minulosti môže ľudí viesť k vzájomnému rešpektu a k práci pre celé ľudstvo. Keď bol cyklus dokončený, v roku 1928 ho odovzdal mestu Praha ako dar národu. Jeho odkaz preto nespočíva iba v monumentálnych rozmeroch alebo v majstrovskom maliarskom spracovaní. Spočíva aj v presvedčení, že kultúra dokáže budovať mosty tam, kde sa spoločnosť rozdeľuje.
Čo pre nás znamená slovanská vzájomnosť
Slovanská vzájomnosť neznamená, že sme všetci rovnakí. Práve naopak – vyrastá z úcty k rozmanitosti jazykov, zvykov, skúseností a umeleckých prejavov. Môže sa ukázať ako záujem o susednú kultúru, pomoc druhému, spoločná pieseň, uchovávanie rodinnej pamäti alebo schopnosť viesť pokojný rozhovor napriek odlišnostiam. Je to vedomie príbuznosti, ktoré nikoho nevylučuje a môže byť príspevkom k širšiemu porozumeniu medzi ľuďmi.
Súťažiaci môžu túto tému uchopiť historicky, symbolicky aj celkom súčasne. Môžu zobraziť osobnosť, udalosť či povesť, ornamenty a kroje, stretnutie generácií alebo vlastnú predstavu spolupráce a pokoja. Dôležitá bude osobná výpoveď: čo mladý človek považuje za hodné uchovania a čo by chcel prostredníctvom obrazu odovzdať svojim rovesníkom.
VÝZVA PRE ŠKOLY A MLADÝCH AUTOROV
Vytvoriť vlastný obraz spoločnej myšlienky
Medzinárodný rozmer súťaže dáva projektu osobitný význam. Diela mladých ľudí z viacerých krajín môžu vedľa seba vytvoriť pestrú mapu pohľadov na spoločnú tému. Každý obraz bude samostatnou výpoveďou, no spolu môžu vzniknúť ako veľká galéria nádeje, pamäti a porozumenia – dnešná mladá odpoveď na Muchovu myšlienku umenia, ktoré prekračuje hranice.
Téma: Slovanská vzájomnosť
Pre koho: Deti a mládež zo základných škôl, základných umeleckých škôl a stredných škôl zo Slovenska i zahraničia
Kategórie: do 12 rokov vrátane • 13 – 15 rokov vrátane • študenti stredných škôl
Techniky: Maľba, akvarel, pastel alebo tempera; formát A4 až A2
Uzávierka: 30. november 2026
Vyhodnotenie: 11. december 2026 • Slovanský dvor, Alekšince 262
Tvorivosť, samostatnosť a poctivá práca
Každý súťažiaci môže prihlásiť jednu originálnu individuálnu prácu. Pedagóg môže žiaka usmerniť, otvoriť mu cestu k téme a pomôcť pri premýšľaní o kompozícii či technike, výsledné dielo však musí byť samostatnou prácou autora. Do súťaže nemožno zaradiť obrazy vytvorené pomocou generatívnej umelej inteligencie. Zmyslom projektu je živá skúsenosť s kresbou, farbou, materiálom a vlastným rozhodovaním.
Súťažné práce treba spolu s prihláškou doručiť na adresu SLAVICA, o. z., Botanická 1, 949 01 Nitra, Slovenská republika. Obálku alebo balík je potrebné označiť slovom SÚŤAŽ. Podrobné pravidlá, prihláška a organizačné pokyny budú zverejnené na stránke www.slavica.sk. Otázky možno zasielať na adresu projects@slavica.sk alebo konzultovať telefonicky na čísle 0915 109 205.
Stretnutie na Slovanskom dvore
Slávnostné vyhodnotenie sa uskutoční 11. decembra 2026 na Slovanskom dvore v Alekšinciach. Bude nielen chvíľou odovzdania ocenení, ale predovšetkým stretnutím mladých tvorcov, pedagógov, rodičov a priaznivcov výtvarného umenia. Veríme, že predstavené práce ukážu, ako citlivo a odvážne dokáže mladá generácia rozmýšľať o kultúrnom dedičstve i o vzťahoch medzi ľuďmi.
Pozývame školy, pedagógov, rodičov a najmä mladých autorov, aby sa do projektu zapojili. Nech sa stretnutie s Alfonsom Muchom nestane iba pohľadom do minulosti. Nech je impulzom vytvoriť obraz, ktorý bude hovoriť dnešku – vlastnými farbami, vlastnou skúsenosťou a úprimnou túžbou po porozumení.
VELESLAV
Pramene k životu a dielu Alfonsa Muchu: Mucha Foundation – Mucha Trust Collection, www.muchafoundation.org
SLOVANSKÁ EPOPEJ
Slovanská epopej je cyklus dvadsiatich monumentálnych obrazov, na ktorých český maliar Alfons Mucha zachytil dejiny slovanských národov. Cyklus vznikal v rokoch 1912 – 1926 v ateliéri na zámku Zbiroh na základe objednávky amerického mecéna Charlesa R. Crana. Mucha jednotlivé obrazy postupne odovzdával mestu Praha pod podmienkou, že pre ne mesto postaví samostatnú expozíciu.
„Již roku 1900 předsevzal jsem si zasvětiti druhou polovici svého života práci, jež by pomáhala budovati a utužovati u nás cit národního uvědomění. Jsem přesvědčen, že vývoj každého národa může se zdarem pokračovati jen tehdy, vyrůstá-li organicky a nepřetržitě z vlastních kořenů národa a že k zachování této kontinuity je nezbytná znalost jeho historické minulosti. V literatuře máme překrásná díla, jež národu – lidu staví před duševní zrak běh našich dějin – tu slavných – tu smutných. I v hudbě symfonie a cykly, vážící se k naší historii, probouzejí lásku k vlasti cestou umění. Chtěl jsem promluviti svým způsobem k duši národa, k tělesnému zázraku, jež nejrychleji dojmy přenáší k vědomí. Obraz působí, řekl bych, agresivně: bez ohledu vniká otevřeným okem do duše. Jest věcí pozorovatele, aby s ním naložil po své vůli. Může jej přejít, nepřipouštěje si ho do vědomí, anebo sveden vnějškem díla zastaví se před ním, a snad i pátrá po jeho obsahu a významu, a nakonec i najde v něm ono jadérko, buď krásy, nebo pravdy, kvůli němuž povstalo. Práci tuto, nyní dokončenou, považoval jsem za svou povinnost. Uskutečnění tak velkého díla bez hmotných prostředků bylo nemožné. Přítel můj, pan Charles R. Crane, jenž ač Američan, má velkou lásku ke Slovanstvu, pochopil moje snahy a pomohl můj sen realizovati. V roce 1910 v Chicagu sjednali jsme spolu, že on pomůže nésti náklad spojený s mým dílem, jež dáno bude městu Praze darem. Střehl jsem ve všech obrazech všeho, co by mohlo připomínati strohé spory a krev ve sporech prolitou. Účelem mého díla nikdy nebylo bořit, ale vždy stavět, klást mosty, neboť nás musí všechny živit naděje, že celé lidstvo se sblíží, a to tím snáze, dobře-li se pozná navzájem. Šťasten budu, bude-li mně dopřáno přispěti skrovnými silami k tomuto poznání – aspoň a zatím u nás, v naší rodině slovanské.“
Praha 1929, Alfons Mucha
HISTÓRIA VZNIKU Mucha sníval o vytvorení epopeje už od Svetovej výstavy v Paríži v roku 1900, ale kvôli nedostatku financií musel projekt odložiť. Po svadbe s Máriou Chytilovou v Chicagu sa stretol s priemyselníkom Charlesom R. Cranom, ktorý bol ochotný financovať náklady na vznik diela. Mucha sa v roku 1910 vrátil do vlasti, kde si prenajal časť zámku Zbiroh, kde tvoril nasledujúcich 18 rokov. Dielo dokončil v roku 1928, keď ho spolu s Cranom venoval Prahe a československým národom. Počas druhej svetovej vojny boli obrazy ukryté na zámku Slatiňany, aby sa zabránilo ich zničeniu. V 50. rokoch dvatsiateho storočia boli prevezené do Moravského Krumlova, kde prešli rukami raštaurátorov a od roku 1963 boli vystavené na tamojšom zámku. V roku 2010 boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku. VYSTAVOVANIE SLOVANSKEJ EPOPEJE Prvých jedenásť obrazov bolo vystavených v roku 1920 v Chicagu a New Yorku, celý cyklus bol predstavený v roku 1928 v novom Veletržnom paláci v Prahe. Počas druhej polovice 20. storočia boli obrazy dlhodobo vystavené v Moravskom Krumlove. V roku 2017 bol cyklus prvýkrát vystavený v zahraničí v Tokiu, kde ho za tri mesiace videlo viac ako 650 000 návštevníkov. V roku 2021 sa epopej vrátila na zámok v Moravskom Krumlove, kde boli priestory prispôsobené pre bezpečnosť, osvietenie a stabilizáciu teploty. Plátna by sa mali v budúcnosti presunúť do paláca Savarin v Prahe na obdobie 25 rokov, zatiaľ čo Praha plánuje vybudovanie nového pavilónu na ich trvalé vystavenie. SPOR O SLOVANSKÚ EPOPEJ Podmienkou darovania epopeje mestu Praha bolo, že pre obrazy postaví osobitnú budovu. Keďže sa tak nestalo, v roku 2010 sa objavili súdne spory o vlastníctvo. V roku 2017 sa Muchov vnuk John Mucha pokúšal získať epopej späť s tým, že podmienka nebola splnená a protestoval proti ich cestovaniu do zahraničia, čo mohlo obrazy poškodiť. Súd v roku 2017 rozhodol, že epopej patrí Prahe, ale v roku 2018 bolo rozhodnutie zrušené pre nedostatočné zdôvodnenie. V roku 2020 Praha podpísala dohodu o umiestnení epopeje v developerskom projekte Savarin, čo vnučka Alfonza Muchu označila za nedôstojné riešenie. Spor o definitívne umiestnenie epopeje tak naďalej pretrváva. ZOZNAM OBRAZOV
1. Slovania v pravlasti: Medzi turanským bičom a gótskym mečom (1912)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Prvý obraz celej série zobrazuje slovanského Adama a Evu, ktorí sa skrývajú pred nájazdníkmi. Výjav je datovaný do obdobia medzi 3. a 6. storočím nášho letopočtu. Ich biele rúcha symbolizujú čistotu a nevinnosť, čo kontrastuje s plameňmi dediny, ktorú podpálili vojaci v pozadí. Najzaujímavejšou časťou obrazu je však levitujúca trojica na pravej strane: v strede stojaci pohanský kňaz, ktorý sa modlí za zľutovanie pre svoje ovečky. Pod jeho ľavou rukou je sklonená dievčina so zeleným vencom ako symbolom pokoja, zatiaľ čo pod pravou rukou je mladý bojovník, ktorý má predstavovať spravodlivú vojnu. Posolstvo obrazu hovorí, že v budúcnosti musia Slovania bojovať za svoju slobodu.
2. Slávnosť Svantovítova na Rujane: Keď bohovia bojujú – spása v umení (1912)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
Tento obraz zachytáva oslavy úrody na počesť pohanského boha Svantovíta. Oslava sa koná na baltskom ostrove Rujana v jeho hlavnom meste Arkona. Chrám, ktorý bol plný pokladov, bol posvätným miestom, kam prichádzali pútnici v 8. až 10. storočí nášho letopočtu. Arkona bola neskôr dobytá dánskymi bojovníkmi. V Muchovej dobe mala Arkona až mýtický význam, symbolizovala totiž dôkaz pôvodnej slovanskej slávy. Chrám je zobrazený na ľavej strane pozadia. Najjasnejšou postavou medzi pútnikmi v popredí je matka s dieťaťom, za ktorými zapadá slnko. Vľavo hore je zobrazený vikingský boh Thór so psami ako predzvesť vyplienenia Arkony. Uprostred hore umiera slovanský bojovník pred postavou Svantovíta, obtočeného lipovými listami. Vertikálny modrobiely prúd predstavuje bojovníkov meč, ktorý si berie boh, aby chránil budúcnosť Slovanov. Dôležitosť umeleckých snáh ako reakcie na vojnu je zdôraznená tromi muzikantmi v strede kompozície a tiež osobou rezbára, ktorý je utešovaný a inšpirovaný svojou múzou.
3. Zavedenie slovanskej liturgie na Veľkej Morave: Chváľte Boha rodným jazykom (1912)
Rozmery: 8,10 × 6,10 m, olej na plátne
V 9. storočí moravský knieža Rastislav požiadal byzantských mníchov Konštantína (Cyrila) a Metoda, aby preložili časti Biblie a ostatné liturgie. Tento krok pohoršil nemeckých biskupov a Rím. Konštantín (Cyril) a Metod sú vážení moravskí svätí a tento obraz oslavuje ich skutky. Na obraze je znázornené čítanie pápežskej buly Rastislavovmu nástupcovi Svätoplukovi. Všetko je situované pred bránami Velehradu, slovanskej pevnosti a hlavného mesta Veľkej Moravy. Metod, teraz arcibiskup, stojí ako vysoký starec osvetlený slnkom v strede plátna, podporovaný miništrantmi. Naľavo od neho sú znázornené temné postavy stráží veštiace blížiacu sa pomstu. Hore vľavo je skupina zarmútených žien, ktoré utešuje sám Konštantín (Cyril). Nad nimi v strede je Rastislav spolu s patriarchom pravoslávnej cirkvi. Skupina štyroch postáv vpravo hore znázorňuje ruských a bulharských panovníkov, ktorí podporovali slovanskú liturgiu. Postava v popredí vľavo dole má symbolizovať vážneho mladíka, ktorý burcuje Slovanov. Kruh v jeho pravej ruke predstavuje slovanskú jednotu.
4. Cár Simeon Bulharský: Úsvit slovanského písomníctva (1923)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne
Obdobie rozkvetu slovanskej liturgie na našom území nemalo dlhého trvania. Po smrti Metoda boli jeho nasledovníci nútení ujsť na dvor bulharského cára Simeona. Tento panovník, aj keď pôvodom mních, dosiahol svoj post pôsobením v armáde. Najviac sa však preslávil ako učenec, ktorý sprostredkoval preklady mnohých dôležitých byzantských textov do slovanského jazyka. Cár je zobrazený vo veľkolepej bazilike s maľbami vyhnaných svätcov na stenách. Cár je zároveň stredobodom celého obrazu, vyžaruje z neho posvätná autorita a vznešenosť. Je obklopený filozofmi, spisovateľmi a učencami, s ktorými akoby dotváral ich diela. Podstata obrazu spočíva v samotných knihách a zvitkoch, ktoré symbolizujú spojenie minulosti s budúcnosťou slovanstva.
5. Přemysl Otakar II., kráľ železný a zlatý: Zväz slovanských dynastov (1924)
Rozmery: 4,80 × 4,05 m, olej na plátne
Přemysl Otakar II., ktorý vládol v rokoch 1253 až 1278, je jedným z najväčších panovníkov českej histórie. Je obdivovaný ako pre svoje vojenské úspechy, tak aj pre svoju prezieravú štedrosť a politické nadanie. Maľba znázorňuje svadbu jeho neteri Kunhuty Braniborskej s uhorským princom Bélom, na ktorú Přemysl Otakar II. pozval všetkých okolitých slovanských panovníkov. Zamýšľal vytvoriť veľkú slovanskú koalíciu, ktorá by zabezpečila mier pre všetkých Slovanov. Postavy sú zobrazené v kráľovskom stane pred svadobnou kaplnkou. Ide o Přemyslovu osobnú kaplnku, keďže na stene vidíme jeho erb – orla s rozprestretými krídlami. Přemysl je uprostred obrazu, víta dvoch nových hostí. Ostatní panovníci stoja okolo kráľa.
6. Štefan Dušan Srbský a jeho korunovácia: Slovanské zákonodárstvo (1926)
Rozmery: 4,05 × 4,80 m, olej na plátne
Štefan Dušan bol významný vojvodca, ktorý využil pád byzantského impéria a rozšíril slovanské územia smerom na juh. V roku 1346 bol korunovaný za cára v Srbsku a Grécku. V tejto pozícii presadil nový zákonník, ktorý sa rozšíril po celej vtedajšej Rímskej ríši. Na obraze je zobrazená procesia ľudu po kráľovskej korunovácii. Vedú ich mladé slovanské dievčatá v pôvodných krojoch. Tieto ako by zakrývali starších mužov s cárovým mečom a korunou za nimi. Toto má symbolizovať nádej budúcnosti ukrytú v mládeži. Samotný cár je zobrazený v centre maľby obklopený svojou suitou, ktorá sa drží jeho červeného plášťa.
7. Jan Milíč z Kroměříže: Kláštor z nevestinca (1916)
Rozmery: 4,05 × 6,20 m, olej na plátne
Jan Milíč z Kroměříže bol významnou osobnosťou 14. storočia. Pochádzal z Moravy, no slávu si získal v Prahe, kde kritizoval excesy vtedajšej cirkvi a slúžil chudobným. Vďaka svojim skutkom získal mnoho prívržencov a nasledovníkov. V roku 1372 postavil kláštor zasvätený Márii Magdaléne na mieste bývalého nevestinca. Osoby v hornej časti obrazu na lešení pracujú na stavbe kláštora, ktorého hlavným poslaním bude starostlivosť o chudobných. Pod nimi je sám Milíč, skromná postava napravo, ako káže skupine žien, ktoré vymieňajú svoje svetské šaty za biele rúcha rehoľných sestier. Morálna čistota celého výjavu je umocnená bielym snehom, ktorý pokrýva stavenisko a okolitý priestor. Mucha zvolil tento výjav ako symbol sily viery a súcitu.