Viktor Timura: Generácie obrodenia

GENERÁCIE OBRODENIA

Všetkým nasledujúcim generáciám:

Slovania! „V delení našom je sila nepriateľa nášho a náš hrob, v spolčení našom jeho záhuba
a naše spasenie“ (L. Štúr)

Svedectvo o neľahkej životnej púti plnej zápasov a boja generácií nášho národného obrodenia prináša publikácia, v ktorej cieľom autora bola syntéza filozoficko-historických a kulturologických procesov a predpokladov slovenského národného obrodenia v troch na seba nadväzujúcich generáciách v dvoch konfesiách v 18. – 19. storočí.

So zánikom imperializmu v súvislosti s prebiehajúcimi zmenami vo svete si zaiste nájde svoje miesto aj myšlienka slovanskej vzájomnosti, v ktorej generácie nášho národného obrodenia videli zábezpeku našej budúcnosti a zanechali nám ju ako odkaz.

Viac ako tisíc rokov politické elity nordicko-germánskych a anglosaských národov usilujú o naše zotročenie a genocídu aj s pomocou domácich zradcov: výbojmi (výboje na východ Franskej ríše – Germánov proti Slovanom od 7. storočia, výprava Napoleona proti Rusku, 1. a 2. svetová vojna, bombardovanie Juhoslávie, vojna na Ukrajine, protiruská hystéria…), alebo rôznymi úskokmi – dnes im na to slúži Európska únia, nedodržiavaním zmlúv a dohôd (o nerozširovaní NATO na východ, nesplnenie Minských dohôd, o nešírení nukleárnych zbraní…), zradou (mníchovská zrada). Zradných úsilí našich neprajníkov si boli vedomí osobnosti nášho národného obrodenia.

Nič sa nezmenilo. Ani to, že vždy podľahneme klamným sľubom. Pre našu súčasnú politickú garnitúru, školy a časť mládeže, je tabu všetko čo má prívlastok národné – národné dejiny, národná kultúra, národné záujmy alebo historické skúsenosti nášho národa. Vydanie titulu s mnohými ideovými a historickými súvislosťami je preto veľmi aktuálne a potrebné.

      Chráňme odkaz generácií národného obrodenia, ktorých zásluhou prežil slovenský národ a môžeme dnes rozprávať vlastným materinským jazykom. Správaj sa a konaj vždy tak, aby sa touto mladou, modernou a nádherne melodickou slovenčinou nasatou starobylosťou našich predkov mohli rozprávať aj naši potomkovia.

Nie štáty formovali národy, ale národy vytvárali štáty, aby tieto potom, keď im začali brániť v rozvoji rozkladali a zakladali nové. Dejiny, to je v prvom rade kontinuita ľudského rodu (jedincov) a etnicít v rozličných formách a diskontinuita štátov rôznych typov. Národy sa nesmú nechať pohltiť štátom, zmietanými krízami vyplývajúcimi z mocenského egoizmu vladárov a politikov s nekonečnými zápasmi o teritoriálne rozširovanie vplyvu, o vládu nad inými a o vlastnú suverenitu. Sú determinované dobovou i vlastnou obmedzenosťou, ktorá ich vedie do neustálych konfliktov s podobnými subjektmi, záujmami a úsilím. Národy sú protiváhou a citlivým barometrom únosnosti mocenských praktík vladárov, ekonómov a politikov, ich neviditeľným regulatívom, aj keď sa dosť často nechajú oklamať, zlákať a strhnúť do rizikového dobrodružstva. Národy sú nemilosrdným sudcom a v mnohonárodnostnom štátnom konglomeráte silou rozkladajúcou jeho súdržnosť a celistvosť. Štáty sa preto usilujú eliminovať alebo aj likvidovať to, čo súvisí s národným, aby sa takto zbavili nebezpečenstva, ktoré štátom, vladárom a politikom od národných subjektov hrozí. Vedie to však iba k rýchlejšiemu rozkladu a zániku štátneho útvaru.

Vo vojnách, ani v tých od začiatku 20. storočia po dnešok nevíťazí DOBRO nad ZLOM, NEPRAVOSŤOU, ani SPRAVODLIVOSŤ nad NESPRAVODLIVOSŤOU ani PRÁVO nad napáchanými KRIVDAMI, ani nijaké ĽUDSKÉ PRÁVA nad právami mocných, bohatých a
silnejších, tým menej demokracia bez akýchkoľvek objektívnych pravidiel, ktorú si každý chápe a vysvetľuje podľa toho, ako sa mu to hodí, čo hraničí so svojvôľou a chaosom. Nevíťazí ani SLOBODA nad NESLOBODOU – víťazia vždy mocenské kruhy a záujmy silnejších nad slabšími – a nad ostatnými – a to aj vo vlastnej víťaznej krajine – štáte. Víťazí iba silnejší nad slabším, jedna strana nad druhou, bohatí nad chudobnými. A víťazi len ďalej rozširujú napáchané zločiny, krivdy a zlo na ľuďoch, na slabších, na menších národoch a štátoch, a elity štátov rozširujú biedu aj vlastných ľudí.
Konečným cieľom všetkých expanzívnych vojnových dobrodružstiev nie je nič iné ako parazitizmus a obohatenie sa na účet porazeného, nech sa vedú pod akýmikoľvek zámienkami a propagandistickými heslami, či už je to šírenie civilizácie, kultúry, slobody, demokracie, ľudských práv alebo pod zámienkou práva či spravodlivosti.

Viktor Timura