195. VÝROČIE VÝCHODOSLOVENSKÉHO ROĽNÍCKEHO POVSTANIA HANISKA 2026: PAMÄŤ, KTORÁ NÁS ZAVÄZUJE

195. VÝROČIE VÝCHODOSLOVENSKÉHO ROĽNÍCKEHO POVSTANIA HANISKA 2026: PAMÄŤ, KTORÁ NÁS ZAVÄZUJE

Spomienkové stretnutie pri Pamätníku Východoslovenského roľníckeho povstania otvorilo 8. ročník Slovenského národného pochodu

Na vrchu Furča nad Haniskou pri Prešove sa v sobotu 15. augusta 2026 stretli ľudia, ktorým nie je ľahostajná historická pamäť Slovenska. Pri príležitosti 195. výročia Východoslovenského roľníckeho povstania si približne tri desiatky účastníkov pripomenuli jednu z najväčších, ale zároveň najtragickejších vzbúr poddaného obyvateľstva na území dnešného Slovenska. Dôstojné spomienkové podujatie bolo zároveň prvou etapou 8. ročníka Slovenského národného pochodu 2026.

Podujatie pripravili Miestny odbor Matice slovenskej v Prešove, Slovanský spolok SLAVICA a Klubovňa u Mlynárky v Haniske. Slnečné augustové popoludnie, monumentálne súsošie a prítomnosť ľudí z viacerých častí Slovenska vytvorili osobitú atmosféru. Nebolo to iba stretnutie pri historickej pamiatke. Bol to návrat ku skúsenosti generácií, ktoré žili z práce svojich rúk, znášali ťarchu poddanstva a v rozhodujúcej chvíli sa postavili proti poriadku, ktorý im upieral dôstojnosť.

MIESTO, KDE KAMEŇ PREHOVÁRA

Pamätník na Furči nemožno obísť bez pohnutia. Mohutné postavy roľníkov, žien a mužov vyrastajúce spod vysokého pylónu nepôsobia ako nehybná výzdoba. Sú zachytené v napätí, bolesti, odhodlaní i nádeji. Nad nimi stojí postava so zdvihnutou rukou, akoby aj po desaťročiach volala k živým, aby nezabúdali.

Monumentálne dielo sochára Jozefa Pospíšila bolo odhalené v roku 1938. Približne dvadsať metrov vysoké súsošie patrí k najvýraznejším pamätníkom sociálnych zápasov na Slovensku. Svojím rozsahom, umeleckou silou aj polohou v krajine presahuje regionálny význam. Furča je miestom celonárodnej pamäti — miestom, na ktorom možno čítať dejiny prostredníctvom kameňa, ľudských tvárí a gest.

Práve táto skutočnosť zaznievala počas celého stretnutia. Účastníci neprichádzali iba k pomníku udalosti spred takmer dvoch storočí. Prichádzali k odkazu, ktorý sa dotýka dôstojnosti práce, sociálnej spravodlivosti, vzťahu moci k človeku a zodpovednosti spoločnosti za vlastné kultúrne dedičstvo.

POVSTANIE AKO VÝSTRAHA STARÉMU PORIADKU

Podujatie otvoril podpredseda Miestneho odboru Matice slovenskej v Prešove Ing. Peter Kohút, CSc. Vo svojom vystúpení zdôraznil význam Východoslovenského roľníckeho povstania ako symbolu zápasu za slobodu a sociálnu spravodlivosť. Udalosti leta 1831 podľa neho výrazne ukázali, že feudálne usporiadanie spoločnosti sa dostalo do hlbokej krízy. Hoci povstanie bezprostredne neviedlo k zrušeniu poddanstva, bolo naliehavým varovaním starému poriadku, ktorého koniec priniesli revolučné roky 1848 – 1849.

Historické súvislosti priblížil Ing. Ján Ducár. Povstanie zasiahlo predovšetkým vtedajšie hornouhorské stolice Zemplín, Šariš, Abov a Spiš. Zapojilo sa doň približne 40- až 45-tisíc ľudí z asi 150 obcí — najmä poddaných roľníkov, ale aj bezzemkov, baníkov a príslušníkov drobnej šľachty. Medzi jeho výrazné osobnosti patril zeman Peter Tašnádi.

Bezprostrednou rozbuškou bola epidémia cholery. Krajinu sužovala choroba, ktorej príčinu vtedajšia medicína ešte nepoznala. Úrady uzatvárali obce, obmedzovali trhy, cestovanie, bohoslužby aj pohrebné obrady a dezinfikovali studne. Medzi obyvateľstvom sa šírili nepravdivé chýry, že zemepáni, lekári a úradníci chcú poddaných otráviť. Za týmito predstavami však bola hlboká a dlhodobá nedôvera voči moci.

Cholera bola iskrou, nie jedinou príčinou. Skutočné palivo vzbury sa hromadilo celé desaťročia: robota, dávky, desiatky, neúroda, hlad, svojvôľa panských úradníkov a takmer úplná bezmocnosť jednoduchého človeka. Východoslovenské roľnícke povstanie preto nemožno zúžiť na prejav strachu či nevedomosti. Bolo živelným výbuchom spoločnosti, v ktorej sa stratila dôvera a v ktorej poddaní nemali účinný spôsob, ako sa domáhať spravodlivosti.

Povstanie nemalo jednotné vedenie ani spoločný politický program. Jeho skupiny boli zle vyzbrojené a konali živelne. Počas augusta a septembra 1831 ich potlačilo pravidelné vojsko. Mimoriadne súdy poslali na smrť 119 vzbúrencov a viac ako štyritisíc ďalších ľudí bolo uväznených alebo telesne trestaných.

Čestná historická pamäť však musí vidieť celý obraz. Oprávnený sociálny vzdor sprevádzalo aj davové násilie voči úradníkom, lekárom, zemepánom a ďalším ľuďom označeným za domnelých „travičov“. Obeťami sa stali aj nevinní židovskí obyvatelia. Pripomínať utrpenie poddaných preto neznamená ospravedlňovať bezprávie spáchané na iných. Práve úplnosť pohľadu premieňa minulosť na poučenie.

PAMIATKA, O KTORÚ SA TREBA STARAŤ

Osobitnou témou stretnutia bol dnešný stav pamätníka a jeho okolia. Ján Ducár a Peter Bendík prítomných oboznámili s prácou dobrovoľníkov, ktorí sa z vlastnej iniciatívy starajú o priestor na Furči. Ich úsilie je dôkazom, že historické dedičstvo nežije iba v úradných zoznamoch, ale predovšetkým v ľuďoch ochotných venovať mu čas, prácu a pozornosť.

Predseda Slovanského spolku SLAVICA Mgr. Miloš Zverina poukázal na celonárodný význam pamätníka, ktorý možno svojím posolstvom a monumentálnosťou prirovnať k Bradlu či Slavínu. Zároveň zdôraznil potrebu vytvoriť výbor na ochranu pamätníka, ktorý by spojil samosprávu, odborníkov, kultúrne ustanovizne, vlastníkov a dobrovoľníkov. Takéto spoločné úsilie by mohlo vytvoriť predpoklady na odbornú obnovu diela, pravidelnú údržbu okolia, lepšie sprístupnenie miesta i získanie zdrojov z programov určených na ochranu a rozvoj kultúrneho a historického dedičstva.

Táto výzva patrila k najdôležitejším odkazom podujatia. Pamätník nie je iba majetkom jednej obce alebo jedného regiónu. Je súčasťou kultúrnej pamäti Slovenska. Ak od budúcich generácií očakávame úctu k dejinám, musíme im zanechať miesta pamäti v stave, ktorý zodpovedá ich významu.

HLAS PRIAMEHO SVEDKA A REBELSKÉ PIESNE

Záver spomienkového programu prepojil odborný výklad so živou ľudovou pamäťou. Peter Kohút predniesol úryvky z rozsiahlej veršovanej kroniky evanjelického farára a učiteľa v Hanušovciach nad Topľou Andreja Čorbu, priameho svedka udalostí. Text napísaný v šarišskom nárečí zachoval nielen správy o povstaní, ale aj spôsob, akým ho vnímali ľudia svojho času. Originál kroniky sa nachádza vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.

Keď potom pod pamätníkom zazneli dve rebelské piesne v podaní Petra Kohúta s gitarovým sprievodom, dejiny na chvíľu prestali byť iba súborom dátumov a čísel. Vrátil sa do nich ľudský hlas — hlas vzdoru, smútku aj nádeje. Spoločenské posedenie v priestoroch Mlynice v Haniske napokon poskytlo priestor na rozhovory, nové kontakty a uvažovanie o ďalšej spolupráci.

PRVÝ KROK SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POCHODU

Spomienka na Furči otvorila 8. ročník Slovenského národného pochodu. Jeho zmyslom nie je iba prejsť určitú trasu či navštíviť známe pamiatky. Je symbolickou cestou slovenskými dejinami — od pamätníka k pamätníku, od príbehu k príbehu, od jednej generácie k druhej.

Každá etapa pripomína inú podobu zápasu: za sociálnu dôstojnosť, národnú slobodu, mier, kultúru alebo samotnú existenciu národa. Furča do tejto cesty vniesla príbeh obyčajných ľudí, ktorých mená sa často nedostali do veľkých učebníc, ale ktorých práca, utrpenie a odpor spoluvytvárali dejiny krajiny.

Stretnutie malo zároveň zreteľný presah do súčasnosti. Ukázalo, že historická pamäť nemá človeka uzatvárať v minulosti. Má mu pomáhať rozumieť prítomnosti a niesť zodpovednosť za budúcnosť. Udalosti roku 1831 varujú pred spoločnosťou, v ktorej medzi mocou a ľuďmi zanikne dôvera. Pripomínajú, že rozhodnutia štátu musia byť nielen zákonné, ale aj pravdivo a zrozumiteľne vysvetľované. Učia, že dlhodobá sociálna nespravodlivosť vytvára napätie, ktoré nemožno donekonečna prehliadať. A zároveň upozorňujú, že strach a nekontrolovaný hnev môžu obrátiť oprávnený odpor proti nevinným.

ODKAZ FURČE PRE DNEŠOK

Východoslovenské roľnícke povstanie nebolo víťazným pochodom. Bolo tragickou vzburou ľudí, ktorí sa ocitli medzi biedou, chorobou, nespravodlivým poriadkom a nedostatkom dôveryhodných informácií. Jeho význam nespočíva v idealizovaní všetkých skutkov povstalcov, ale v schopnosti rozpoznať príčiny ich zúfalstva a poučiť sa z následkov.

Pamätník na Furči nám pripomína, že dôstojnosť človeka sa začína úctou k jeho práci, hlasu a právu na spravodlivé zaobchádzanie. Pripomína tiež, že národná pamäť nevzniká sama od seba. Musí sa pestovať — vzdelávaním, starostlivosťou o pamiatky, verejnými stretnutiami i ochotou viesť poctivý rozhovor o svetlých aj temných stránkach našich dejín.

Účastníci augustového stretnutia na Furči urobili práve takýto krok. Vzdali úctu predkom, otvorili otázku budúcnosti vzácneho pamätníka a spoločnou prítomnosťou potvrdili, že príbeh roku 1831 stále patrí do živej pamäti Slovenska.

Prvá etapa Slovenského národného pochodu sa tak skončila posolstvom, ktoré presahuje jediný deň i jediné miesto:

SPOMÍNAME. ĎAKUJEME. IDEME ĎALEJ.

VELESLAV