DUKLA – ÚDOLIE SMRTI – SVIDNÍK: KRAJINOU, KTORÁ NEZABÚDA

DUKLA – ÚDOLIE SMRTI – SVIDNÍK: KRAJINOU, KTORÁ NEZABÚDA

Rusínska etapa Slovenského národného pochodu pripomenula obete Karpatsko-duklianskej operácie a cenu mieru

Účastníci Rusínskej etapy pri Pamätníku československého armádneho zboru na Dukle.

Severovýchod Slovenska je krajinou, v ktorej dejiny nemožno oddeliť od terénu. Sú vpísané do horských priesmykov, lesov, lúk a dedín, do vojenských cintorínov, pamätníkov aj do zvyškov bojovej techniky. V nedeľu 16. augusta 2026 sa do tejto krajiny vydali účastníci druhej etapy 8. ročníka Slovenského národného pochodu. Približne tri desiatky ľudí spojila trasa Dukla – Údolie smrti – Svidník, aby spoločne vzdali úctu padlým a pripomenuli si, že mier ani sloboda nie sú samozrejmosťou.

Rusínska etapa nadviazala na sobotné stretnutie v Haniske pri Prešove. Kým prvá etapa otvorila tému sociálnej spravodlivosti a Východoslovenského roľníckeho povstania, nedeľná cesta viedla miestami jednej z najťažších horských vojenských operácií druhej svetovej vojny. Zmenila sa historická udalosť, no podstata Slovenského národného pochodu zostala rovnaká: kráčať krajinou a zároveň pamäťou.

NA DUKLE SA DEJINY MENIA NA ĽUDSKÉ OSUDY

Stretnutie sa začalo pri Pamätníku československého armádneho zboru na Dukle. Monumentálna architektúra, vojenský cintorín a okolité karpatské svahy pripomínajú priestor, v ktorom sa na jeseň 1944 rozhodovalo o životoch desaťtisícov ľudí. Karpatsko-duklianska operácia mala prelomiť nemeckú obranu, otvoriť cestu cez Dukliansky priesmyk na územie Československa a pomôcť Slovenskému národnému povstaniu. Pôvodné predstavy o rýchlom prieniku sa však zmenili na vyčerpávajúci zápas. Nemecké jednotky vybudovali viacnásobné obranné postavenia, využívali horský terén a ničili komunikácie. Postupujúce vojská bojovali v úzkych údoliach, na zalesnených svahoch a na cestách rozmočených jesenným počasím. Červená armáda a 1. československý armádny zbor postupovali za cenu nesmiernych strát.

V príhovore pri pamätníku zaznelo, že za každým vojenským údajom stojí konkrétny človek: syn, otec, manžel, brat či priateľ, ktorý mal svoj domov, cítil strach a túžil žiť. Dukla preto nie je miestom na oslavu vojny. Je miestom pokory pred obeťou človeka a miestom, kde sa naplno ukazuje cena mieru.

Účastníci si uctili všetkých, ktorí padli v boji proti nacizmu a pri oslobodzovaní našej vlasti, bez ohľadu na ich pôvod či jazyk. Prítomnosť slovenských, rusínskych a spolkových zástav pripomenula mnohonárodný charakter regiónu aj skutočnosť, že dejiny karpatského priestoru vytvárali vedľa seba Slováci, Rusíni a príslušníci ďalších národov.

RUSÍNSKA ETAPA V KRAJINE KARPÁT

Označenie Rusínska etapa nebolo iba zemepisným doplnkom názvu pochodu. Dukla, Svidník a okolité obce ležia v kraji s hlbokými rusínskymi koreňmi. Miestna kultúra, jazyk, sakrálna architektúra i rodinná pamäť sú súčasťou osobitosti severovýchodného Slovenska.

Práve obyvateľstvo tohto kraja znášalo dôsledky prechodu frontu bezprostredne. Domovy sa menili na vojenské stanovištia, dediny boli poškodené alebo zničené a ľudia prichádzali o majetok i životy. Vojenské dejiny preto nemožno vnímať iba prostredníctvom plánov generálov. Majú aj civilný rozmer — príbeh rodín, ktoré sa ukrývali pred paľbou, opúšťali svoje domovy a po skončení bojov sa vracali do spustošenej krajiny.

Pochod sa tak stal aj prejavom úcty k regiónu a jeho obyvateľom. Národná pamäť nie je úplná, ak obchádza príbehy menších národnostných spoločenstiev alebo okrajových častí krajiny. Rusínska etapa pripomenula, že Slovensko je domovom viacerých kultúrnych tradícií, ktoré spoločne vytvárajú jeho dejiny.

CESTA CEZ STOPY BOJOV

Od duklianskeho pamätníka pokračovala cesta miestami, ktoré dodnes nesú viditeľné stopy vojny. Účastníci prechádzali krajinou, v ktorej sú bojové dejiny prítomné v teréne: v pamätníkoch, zákopoch, vojenskej technike i názvoch zastávok. Pochod v letnom dni bol pokojný, no jeho zmyslom bolo predstaviť si ten istý priestor v jeseni 1944 — pod delostreleckou paľbou, v blate, dyme a neistote.

Cesta krajinou, ktorá dodnes uchováva vojenskú techniku a stopy bojov.

Jednou zo zastávok bol priestor niekdajšieho poľného letiska a pamiatka na príslušníkov 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku. Kamenné pripomienky, zachovaná technika a symboly niekdajšieho bojiska vytvárajú otvorenú učebnicu dejín. Umožňujú vidieť, že oslobodzovanie Slovenska nebolo jediným priamym postupom, ale súčinnosťou pechoty, tankových jednotiek, delostrelectva, ženistov aj letectva. Spoločné zastavenia v tieni lesa poskytovali čas na rozhovor a premýšľanie. Práve takéto chvíle dávajú pochodu hlbší význam. Človek nevníma pamätníky iba z okna auta ani si z nich neodnáša len fotografiu. K miestu prichádza vlastnými krokmi, vníma vzdialenosť, terén a ticho krajiny.

ÚDOLIE SMRTI – VAROVANIE VPÍSANÉ DO NÁZVU

Ďalšou časťou trasy bolo Údolie smrti v priestore Kapišovej a okolitých obcí. V posledných októbrových dňoch roku 1944 sa tu odohrali mimoriadne prudké boje. Tankové a pešie jednotky útočili v úzkom údolí, ktoré obmedzovalo pohyb a vystavovalo postupujúcich paľbe z pripravených postavení. Rozbahnený terén, mínové polia a delostrelectvo premieňali každý kilometer na priestor utrpenia.

Údolie smrti patrí k najvýznamnejším vojenskohistorickým lokalitám na Slovensku.

Dnes návštevníka vítajú tanky rozmiestnené v krajine, Pomník TARAN, rozhľadňa v tvare náboja a výrazný nápis ÚDOLIE SMRTI. Vojenská technika priťahuje pozornosť, no jej skutočným zmyslom nie je obdivovať stroje. Má pripomenúť, že vo vnútri každého tanku sedeli ľudia a že za každým zničeným vozidlom bol ľudský osud.

Účastníci pochodu prechádzali okolo zachovaných exponátov a zastavovali sa pri miestach, kde možno lepšie pochopiť rozsah bojov. Krajina dnes pôsobí pokojne. Lúky znovu zarastajú trávou, lesy sú plné života a cestou prechádzajú rodiny i turisti. Práve tento kontrast je azda najsilnejším posolstvom Údolia smrti: príroda dokáže zaceliť rany terénu, ale spoločnosť nesmie dovoliť, aby sa zacelili vymazaním pamäti.

SVIDNÍK – MESTO PAMÄTI A STRETNUTÍ

Záverečná časť etapy patrila Svidníku. Mesto je prirodzeným centrom rusínskeho regiónu a zároveň jedným z najvýznamnejších miest vojenskej pamäti na Slovensku. Pamätník Sovietskej armády, vojenský cintorín a priľahlá parková úprava pripomínajú tisíce vojakov, ktorí padli počas oslobodzovacích bojov.

Záverečné stretnutie pri Pamätníku Sovietskej armády vo Svidníku.

Pri monumentálnej soche vojaka sa účastníci opäť zhromaždili so zástavami. Spoločná fotografia nebola iba záznamom o absolvovaní trasy. Vyjadrovala spolupatričnosť ľudí rôzneho veku, ktorí prijali spoločnú myšlienku: pamiatku padlých treba uchovávať pravdivo, dôstojne a bez nenávisti.

Svidník pripomína vojnové udalosti aj prostredníctvom Vojenského historického múzea, expozície bojovej techniky a pamätníkov významných osobností. Socha generála Ludvíka Svobodu odkazuje na veliteľa 1. československého armádneho zboru, ktorého meno je späté s bojovou cestou československých jednotiek na východnom fronte. Takéto miesta pomáhajú spájať veľké dejiny s konkrétnymi ľudskými príbehmi.

POCHOD, KTORÝ SPÁJA GENERÁCIE

Medzi približne tromi desiatkami účastníkov boli skúsení turisti, vlastenci, rodiny aj deti. Ich účasť bola dôležitou súčasťou posolstva etapy. Historická pamäť zostáva živá iba vtedy, keď sa odovzdáva medzi generáciami — keď rodičia privedú deti na miesta, o ktorých sa učia, a keď sa popri dátumoch rozpráva aj o ľudských osudoch.

Slovenský národný pochod preto nie je iba športovým výkonom ani sledom pietnych zastavení. Spája pohyb, poznávanie krajiny, vlastenectvo a medziľudské stretnutie. Každý prejdený úsek vytvára čas na rozhovor. Každá spoločná fotografia potvrdzuje, že pamätníky nie sú opustenými predmetmi minulosti, ale bodmi, pri ktorých sa môže vytvárať živé spoločenstvo.

Účasť detí zároveň pripomenula, komu patrí budúcnosť historickej pamäti. Ak mladá generácia bude poznať príbehy vlastnej krajiny, bude lepšie rozumieť hodnote mieru, slobody i spolupráce medzi národmi. Ak tieto príbehy prestaneme rozprávať, ani najväčšie pamätníky ich samy neuchránia.

NEOSLAVUJEME VOJNU, UCTIEVAME OBETE

Druhá etapa Slovenského národného pochodu priniesla jednoduché, ale dôležité posolstvo. Návšteva bojísk nemá podporovať obdiv k násiliu. Má viesť k úcte voči obetiam a k pochopeniu, akú cenu platia ľudia za politické zlyhania, nenávisť a vojnové rozhodnutia.

Dukla učí pokore pred rozsahom ľudskej obete. Údolie smrti varuje pred ničivou silou modernej vojny. Svidník ukazuje, ako možno pamiatku padlých uchovávať v mestskom a kultúrnom živote. Spoločne tieto miesta vytvárajú cestu, na ktorej sa minulosť mení na mravný záväzok. Po viac ako osemdesiatich rokoch od bojov zostáva povinnosť hovoriť o nich vecne a s úctou. Bez prepisovania minulosti podľa okamžitých politických potrieb, ale tiež bez idealizovania vojny. Skutočným hrdinstvom je obeta človeka; skutočným víťazstvom je mier, v ktorom ďalšie generácie nemusia túto obeť opakovať.

KRAJINOU A ZÁROVEŇ PAMÄŤOU

Keď sa účastníci večer rozchádzali zo Svidníka, mali za sebou cestu tromi rozdielnymi, ale vnútorne prepojenými priestormi. Dukla bola bránou na územie vlasti. Údolie smrti bolo krajinou bojov. Svidník sa stal miestom dôstojného zavŕšenia a spoločnej spomienky.

Rusínska etapa ukázala, že Slovenský národný pochod má zmysel práve v spojení človeka s miestom. Pamäť sa nedá úplne preniesť do učebnice ani na obrazovku. Treba k nej prísť, prejsť kus cesty, zastaviť sa a stíchnuť.

Účastníci druhej etapy to urobili za všetkých, ktorých mená poznáme, aj za mnohých bezmenných. Vzdali úctu vojakom i civilným obetiam, pripomenuli rusínsky charakter kraja a potvrdili, že pamiatka oslobodenia zostáva živou súčasťou slovenských dejín.

SPOMÍNAME. ĎAKUJEME. IDEME ĎALEJ.

VELESLAV