V DÁVNEJ MINULOSTI SME SLÁVILI ZIMNÉ AJ LETNÉ VIANOCE
V DÁVNEJ MINULOSTI SME SLÁVILI ZIMNÉ AJ LETNÉ VIANOCE
*
Po spoznaní duchovného významu dvoch Vianoc zistíme, že sme neboli len vyznávači prírodných kultov ako modlári, animisti či polyteisti, ale sme boli nositelia hlbokej duchovnej náuky.
*
Odhaľovanie predkresťanských duchovných tradícií nie je vecou konfrontácie s kresťanstvom. Je zviditeľňovaním národnej duchovnej kontinuity, ktorá žiari mnohými svetlami z hĺbky nášho kultúrneho a duchovného dedičstva.
Úvod V duchu západných akademických náhľadov sa predkresťanské myslenie slovanských národov vníma ako myslenie prírodnej pohanskej viery a modlárstva. Prekonať tento nalinkovaný akademický úzus môže len dôsledná a trpezlivá interdisciplinárna vedecká práca novodobých skúmateľov predkresťanského myslenia slovanských národov. Popri jazykovo mimoriadne náročnej práci vo svetových archívoch budú musieť vstrebať moderné disciplíny ako jazykovú archeológiu, kognitívnu a psychologickú antropológiu, interkultúrne bádanie a tiež komparatívu východného a západného myslenia. Popri štandardných vedeckých prístupoch a názoroch sme v súčasnosti svedkami úsilia laických bádateľov predkresťanského slovanstva ponárať sa do populárnych sfér ezoteriky a špekulatívnych filozoficko-duchovných i historiografických názorov. Vznikajú aj sektárske spoločenstvá milovníkov slovanstva a do kultúrneho diškurzu neraz vstupujú nálady spojené s potrebou vyzdvihovať výnimočnosť a unikátnosť národa, etnika alebo kultúrneho dedičstva. Podobné prístupy vyvierali už v minulosti nielen z akútneho nedostatku informácií ale aj z obranných reakcií na aktivity západných vedcov, ktorí celé stáročia vymazávali stopy po dávnych Slovanoch i po historikoch, ktorí o nich písali. Významný vklad do náučného poznania predkresťanského slovanstva vniesli štúrovci. Ako polyhistori a polygloti sa neutiekali k fantazmagóriám. Ich vedecké práce žiaľ ostávali mimo sústredeného záujmu bádateľov, lebo literárna veda urobila zo štúrovských realistov romantikov. Výnimočný vklad Hostinského do poznávania nášho predkresťanského myslenia Do duchovného významu zimných a letných Vianoc Slovenov sa dnes môžeme zahĺbiť vďaka dielu Petra Kellnera-Hostinského, popredného štúrovca a pravej ruky Ľudovíta Štúra. V Literárnom archíve Národnej knižnice sa zachoval manuskript jeho fenomenálneho trojzväzkového diela Stará vieronauka slovenská. V r. 2022 sme vydali Úvod do vieronauky ako I. diel štvordielneho vydavateľského projektu Znovuzrodenie Starej vieronauky slovenskej. V dohľadnej dobe vydáme II. diel projektu obsahujúci výklad prvej knihy vieronauky o prírode a druhej knihy o božstvách Slovenov. V tomto článku vychádzame z uvedených kníh nášho projektu. Dvoje slovenských Vianoc Sloveni nazývali Vianoce Vianovo, zimné a letné Vianovo. Zimné Vianoce slávili v deň zimného slnovratu ako noci Vianove a letné v deň letného slnovratu ako noci Jánove. Podľa starých tradícií zimné Vianovo pripadalo na 20. decembra a letné Vianovo na 20. júna. V roku 2025 pripadá zimný slnovrat na 21. decembra a letný slnovrat na 21. júna. Prírodovedné a duchovné poznanie Slovenov v pozadí slávenia dvoch Vianoc V čase zimných Vianoc slnko začína žiť. My si už neuvedomujeme, že hoci sa príroda po zimnom slnovrate odieva do snehu a ľadu, slnko v skutočnosti začína silnieť a dni sa začínajú predlžovať. Silnejúce teplo a svetlo slnka prinavracia prírode po jesennom útlme život, ktorý sa prebúdza pod zemou i nad zemou pod snehovou prikrývkou. V čase letných Vianoc slnko začína umierať. Ani po letnom slnovrate si neuvedomujeme, že hoci sa príroda ponára do letných páľav, v skutočnosti sa so slabnúcim slnečným teplom a svetlom dni začínajú skracovať. V metaforickom jazyku Starej vieronauky slovenskej sú zimné Vianoce kolískou narodenia slnka. Letné Vianoce sú zas hrobom slnka, hrobom, do ktorého sa slnko ukladá k spánku, aby sa opäť mohlo znovuzrodiť. V čase zimných Vianoc sa neoslavovalo len zrodenie slnka, ale aj zrodenie prírodného človeka, t. j. príchod na svetlo sveta človeka ako empirickej bytosti obdarenej zmyslovosťou, myslením, sebauvedomovaním a uvedomovaním si sveta. Rovnako v čase letných Vianoc sa neoslavovalo len vyvrcholenie pôsobenia slnka, ale aj druhé zrodenie človeka, t. j. prerod zmyslovo-empirického človeka na duchovného človeka. Letné Vianoce boli oslavou duchovného znovuzrodenia človeka ako dôsledku vyvrcholenia jeho empirických, intelektuálnych a duševných schopností. Oslava letných Vianoc bola symbolickou oslavou zmŕtvychvstania človeka. Zmŕtvychvstanie metaforicky poukazovalo na pochovanie ľudského duševna ako dovtedy dominantného a jediného vyjadrenia ľudskosti človeka obohatením jeho skúsenostného prežívania aj o duchovné vyjadrenie ľudskosti. V duchovnej náuke Slovenov v človeku odumiera starý prírodný človek, aby sa v ňom narodil nový duchovný človek. Podstata zimných a letných Vianoc
Človečenské duchovno na pozadí prírodného cyklu života
V prírode ide o zákonitý vývoj životného cyklu medzi dvomi slnovratmi. V duchovnom znovuzrodení človeka nejde o rovnako zákonitý proces. U človeka sa vyzretie z duševného na duchovného človeka môže udiať kedykoľvek v jeho dospelosti, ale nemusí. U človeka je
proces duchovnej premeny založený na individuálnom vedomom konaní a myslení opierajúcom sa o jeho charakter, zodpovednosť, morálku, múdrosť, vôľu a duchovné poznanie. Uskutočňuje sa nezávisle od prebiehajúcich prírodných procesov.
Prírodný kolobeh života spojený so slnovratmi slúžil Slovenom pre metaforické vyjadrenie duchovných analógií medzi životom prírody a životom človeka. Slávenie zimných a letných Vianoc nebolo len oslavou prírody, ale predovšetkým duchovným slávením. Prostredníctvom oboch Vianoc Sloveni vyjadrovali úctu a zodpovednosť voči prírode a zároveň si pripomínali významné momenty v duchovnom vývoji človeka a spoločnosti. Zimné Vianoce boli o zrode prírodného človeka, letné Vianoce zas o smrti prírodného človeka, presnejšie o jeho druhom narodení sa do duchovnosti.
Jeden z kľúčových odkazov Starej vieronauky slovenskej pre ľudstvo
Prírodný (zmyslovo-empirický, inteligentný, svetský) človek nie je zlý, zatratený, prekliaty, diabolský či hriešny človek. Ako by aj mohol byť, keď je vyvrcholením vývoja prírody, vyvrcholením božieho stvorenia? Prírodným človekom na vrchole zmyslovej a intelektuálno-
empirickej roviny prežívania sú aj špičkoví vedci a myslitelia, umelci a tvoriví pracovníci, manažéri a politici či náboženskí hodnostári. Prechod od prírodného k duchovnému človeku nebol u Slovenov o potláčaní či zničení prírodného človeka. Naopak, bol o jeho povýšení na duchovného človeka. To je zásadná skutočnosť, ktorou sa Stará vieronauka slovenská líši od ostatných náboženstiev.
Sloveni si uvedomovali, že bez tela niet človeka a bez zmyslovosti nie je možná existencia človeka. Preto neboli proti zmyslovosti človeka, ale im záležalo na kultivovaní zmyslovosti cestou pozdvihovania morálky a zodpovednosti. Východné i západné náboženstvá potláčali zmyslovosť človeka ako prekážku duchovného vývoja. Ľudia na duchovnej ceste ako svätci, mystici, majstri a pod. neraz vybičovávali svoje zmysly asketickým týraním svojich tiel.
Prechod od zimných a letných Vianoc Slovenov ku kresťanským Vianociam a Veľkej noci
Poznanie duchovného významu zimných a letných Vianoc nám pomáha pochopiť zvrat v duchovne, ktorý nastal s príchodom kresťanskej vianočnej dogmy.
Kresťanstvo zúžilo príbeh zimných Vianoc na príbeh Ježiša Krista. Týmto výlučne božským príbehom eliminovalo z vianočného príbehu slnko i človeka. Odtrhlo tak prírodu i človeka od Boha a súčasne Boha od prírody i ľudstva.
Nuž, a letné Vianoce letného slnovratu, ktoré boli o človeku a jeho duchovnom znovuzrodení, kresťanstvo úplne vyškrtlo z duchovného kalendára človeka. Veľkonočné sviatky, priamo či nepriamo súvisiace so starodávnymi letnými Vianocami, sa taktiež vzdialili od prírody i človeka predkladajúc výlučne božský príbeh o smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
Pálenie a preskakovanie Jánskych ohňov ako priamy pozostatok letných Vianoc Sviatok Jánskych ohňov priamo súvisí s pradávnymi letnými Vianocami. Tradíciu pálenia a preskakovania Jánskych ohňov pozná Európa ako predvečer sviatku Jána Krstiteľa. Slováci
udržujú tradíciu na mnohých miestach. Tradícia sa zachovala, ale pôvodný duchovný význam sviatku sa už dávno vytratil.
Súčasné etnografické výklady slávenia Jánskych ohňov, nazývaných aj Svätojánskou nocou, sú zmeskou rozličných názorov popisujúcich nie duchovný význam, ale pestrý folkloristický kolorit ľudových tradícií.
Nemáme tu priestor na výklad slávenia Jánskych ohňov. Duchovný výklad tohto slávenia sme si už vysvetlili. Na Jána, keď sa v čase vrcholiaceho leta začína koniec prírodného cyklu, chlapci a dievčatá preskakujú ohne. Iskry vatier symbolizujú vzlet človeka z duševného do duchovného života a oheň symbolizuje očistenie, spálenie, smrť starého človeka.
V slávnostnom rituáli preskakovania vatier človek radostne potvrdzuje povedomie o prepojení prírodnej ríše s duchovným životom človeka. Duša dievčat a mládencov sa v mysliach Slovenov symbolicky vyšvihla s iskrami vatry do výšin nebies k ďalšiemu, teraz už
duchovnému skúsenostnému dozrievaniu a prežívaniu človeka.
Záver
Dokončime myšlienku tretieho podnadpisu článku: Odhaľovanie predkresťanských duchovných tradícií nie je vecou konfrontácie s kresťanstvom. Je zviditeľňovaním národnej duchovnej kontinuity, ktorá žiari mnohými svetlami z hĺbky nášho kultúrneho a duchovného dedičstva. Je zviditeľňovaním a potvrdzovaním dávnej duchovnej vyspelosti národa. Vyspelosti, ktorá súvisela s prijatím Slovenmi duchovného posolstva pôvodného kresťanstva lásky a pomoci blížnemu.
Ing. Štefan Pecho, PhD.
