Sviatky a tradície Slovanov, magický deň letného slnovratu
Slovania boli vždy spätí s prírodou a svoj život žili v súlade s prírodou. Prírodu chápali ako súčasť svojho života, niečo čo sa nachádzalo PRI RODE.
Preto aj svoje sviatky a tradície spájali s opakujúcimi sa obdobiami v PRÍRODE. Hlavné sviatky Slovania slávili v obdobiach jarnej rovnodennosti, letného slnovratu, jesennej rovnodennosti a zimného slnovratu. Sviatky Slovanov sa začali meniť s príchodom kresťanstva a začal sa meniť aj ich pôvodný význam. No napriek tejto skutočnosti ich mnoho pretrvalo v pôvodnej podobe do dnešných dní a mnohé kresťanské sviatky prevzali prvky sviatkov Pôvodnej kultúry Slovanov.
O sviatkoch Slovanov z obdobia pred prijatím kresťanstva máme len málo správ. Základné informácie sa nám zachovali predovšetkým v ústnej ľudovej slovesnosti- stará múdrosť našich Predkov (Veda- Vieda). „Veda, či jako daktorí chcú vedba, t. j. povedomosť jasná a zretedlná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, srozumenia toto ducha ludskieho túžbam duchovným vyšším; táto hovorím veda je to najčistejšie vychovávania človeka aj človečenstva“ (J. M. Hurban: Veda a slovenskje pohladi. Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846, zv. 1, č. 1, s. 1-14). Žánre ústnej ľudovej slovesnosti sú kalendárna obradová poézia, rodinné obradové piesne (piesne spojené s narodením, svadobné a pohrebné piesne), historické piesne, vojenské a regrútske piesne, zbojnícka lyrická pieseň, pracovné piesne (trávnice) ľúbostné piesne, príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky, rozprávky a povesti.
Základné informácie v písomnej podobe sa zachovali v stredovekých kronikách a letopisoch. Najznámejšie z nich sú Kronika Slovanov Helmolda z Bosau a Letopis Povesti dávnych liet, ktorého autorstvo sa pripisuje Nestorovi. Ďalšie údaje o sviatkoch Slovanov poskytli archeologické, etnologické alebo lingvistické výskumy, ktoré len potvrdzujú vskutku bohatú mytológiu Slovanov. Okrem spomínaných písomných zdrojov uvádzajú niektoré pramene aj staršie- pôvodné rukopisy: Jarilina kniha, Velesova kniha, Belaja Krynica alebo neskoršie spísaná a vydaná Veda Slovena (Beograd 1874).
O náboženských obradoch a sviatkoch, ako už bolo uvedené je zachovaných málo zmienok. Pohanskí Slovania slávili niekoľko sviatkov. Veľké sviatky sa viazali na ročné cykly. Najprv to boli jarné sviatky obyčaje: Sviatky jari a znovuzrodenia prírody, Jarná rovnodennosť, Maslenica (Komojedice), Jarilo 22.3. (Boh slnka) Morena (Bohyňa zimy odchádza na sever- vynášanie zimy- Moreny), Vesna (prichádza Bohyňa jari- prinášanie jari do Občiny), Obradná orba (23.4.), Máje („stavanie májov“), Deň Živy (1.5.), Týždeň Rusaliek (Ruselnaja),... Ďalšie slávnosti boli počas leta a letného slnovratu: Letný slnovrat, Vajano, Vidovdan (Видовдан, Вит, Вид, Svantovit), Kupalo 22.6. (Ivana- Jána Kupalu), Jánske ohne, Ivandan, ... Letný deň Perúna, Dožinky, Rodov deň, ... Na jeseň sa konal v Arkone sviatok k pocte Svantovita, ktorý je dnes známy ako Dožinky. Ďalšími sviatkami jesene sú Jesenná rovnodennosť, Novoletie Slovanov ( súčasnosti je to Leto 7527), Radogost, Mokošin deň, Dušičky,... Dobre sú zdokumentované aj obyčaje a sviatky zimného slnovratu. V tento čas sa slávilo niekoľko sviatkov. Jeden z nich sa nazýval Kračun, teda slávnosť najkratšieho dňa v roku alebo zimného slnovratu. Okrem toho to bol napríklad Koljada, Zimný deň Perúna, Hromnice (2.2.) alebo Velesov deň (12.2.),...
Letný slnovrat
Letný slnovrat alebo slávnosť letného slnovratu je jeden z najvýznamnejších pôvodných sviatkov Slovanov. Aj keď sa jednotlivé zvyky líšili v závislosti od regiónu kde sa slávia, základným motívom zostávalo obradné kúpanie, pálenie ohňov, skákanie cez oheň, púšťanie zapáleného kolesa („slnka“) dolu kopcom, spievanie piesní, kolotance - chorovody, ... Vyznačoval sa vyslovene pohanskými zvykmi, oslavujúcimi začiatok leta s najdlhšími dňami v roku a ich poslaním bolo magicky zaistiť zdarný priebeh leta a proces dozrievania úrody s dostatkom vlahy (kúpanie), tepla (motív ohňa) a plodivej sily.
Pavol Socháň vo svojej práci Svätojánske ohne na Slovensku píše toto: „No ďaleko viac rozšírený je zvyk na oslavu letného slnovratu pálením ohňov Svätojanských a s nimi spojených obradov, i majú tu podľa krajov rozličné názvy ako: Ohne Svätojanské, Páliť Vajana, Vajano, Vajanuo, Vajanka, Vajanok, niekde volajú ich aj Turícami. Vajano rozložené na Va- a Jano znamená: svätý alebo svetlý Jano (podobne ako Va-noce znamenajú sväté, svetlé noce). Vo východných župách Slovenska majú tieto ohne meno: Sobotky v Radome v Šariši: Sobutky, v Markušovciach v Spiši: Sobotačky, v Poľsku: Sobotky“... „Tieto ohne na Slovensku pálievajú na vyvýšených miestach, na kopcoch, na stráňach, vrchoch alebo i na holiach a vrchoch pastieri a na horách drevorubači. Vo všetkých obciach majú na to už svoja starodávne miesta, ktoré aj podľa toho zovú; tak ku pr. na Bystričke v Turci: Vajanský Vršok, v Jabríkovej vo Zvolenskej pod horou Háj zvanou je malá pastvina, podnes Vajanom menovaná; v Závade v Trenčianskej majú vršok: Na Vajanku. Pri slávnostiach Pálenia Vajana spievajú sa na Slovensku zvláštne „Vajanské Spevy“, alebo „Svätojánske Pesničky“. Pavol Socháň: Svätojánske ohne na Slovensku.
Z uvedeného vyplýva, že Slovania mali tento sviatok vo veľkej obľube a slávili ho aj niekoľko dní. Aj to bol možno dôvod, že počas sviatkov letného slnovratu boli Slovania v minulosti viackrát napadnutí svojimi nepriateľmi (v júni 1941 nacistickým Nemeckom, v júni 1812 Napoleonom, bitka na Kosovom poli v júni 1389,...). V súčasnosti sa tieto sviatky slávia aj na Slovensku a okrem rôznych folklórnych skupín ho slávia v čoraz väčšom počte rôzne Rodnoverecké a Staroverecké spoločenstvá. V tomto roku to bol napríklad už tradičný pätnásti ročník letného slnovratu v Poliankach na strednom Slovensku.
